Spisovné jazyky v kontakte (Sociolingvistický pohľad na dnešný vzťah slovenčiny a češtiny)

Viera Budovičová

[Články]

(pdf)

Литературные языки в контакте (Социолингвистический взгляд на современное состояние словацкого и чешского языков) / Les langues littéraires en contact (Une vue sociolinguistique du rapport actuel entre le slovaque et le tchèque

Pri pokuse o vymedzenie pojmu jazykového kontaktu pôjde o všeobecnú charakteristiku kontaktových javov a na ne viazaných procesov jazykového pohybu a vývinu. Tieto javy chceme skúmať na osobitnom a vlastne extrémnom prípade dvoch blízko príbuzných jazykov jestvujúcich v dlhodobom a permanentnom kontakte, slovenčiny a češtiny.[1]

Kontakt jazykov ako istá forma procesov spoločenskej komunikácie medzi príslušníkmi dvoch či viacerých jazykov, a to príbuzných či nepríbuzných, v svojich dôsledkoch spoluutvára charakter zúčastnených jazykov. Vytvára podmienky pre jazykové procesy, ako je vzájomné prenikanie a ovplyvňovanie jazykových štruktúr od fonologických po sémantické. Tieto procesy sa interpretujú rozmanite ako jazykové kontaminácie či interferencie, fluktuácia alebo import jazykových prostriedkov, zbližovanie a konvergentný vývin jazykov.

Termín jazykový kontakt sa tradične používa v dialektológii pri popise tzv. pomedzných nárečí. Takto sa skúmajú aj dialekty na moravsko-slovenskom pomedzí a v tzv. karpatskom oblúku. Jazykový kontakt hrá dôležitú úlohu aj vo vývine sociálnych dialektov ako základ interferencie nárečí al. jazykov v mestských či priemyslových aglomeráciách alebo v profesionálnej reči slangového charakteru.

Ale javy jazykového kontaktu majú dnes dôsledky aj pre spisovné jazyky a v teórii spisovných jazykov sa pociťuje potreba skúmať ich z jednotného hľadiska ako objektívne procesy spoločenskej povahy, charakteristické pre súčasnú jazykovú komunikáciu v mnohých národných i nadnárodných spoločenstvách.

V tejto štúdii sa chceme zamerať práve na tento aspekt jazykových kontaktov, na dôsledky, ktoré môžu mať spoločenské fakty pre kultúrne vyspelé spisovné jazyky v špecifických podmienkach jazykovej komunikácie v rámci politickej, ekonomickej a hospodárskej jednotky, ktorá smeruje k spoločnému kultúrnemu kontextu v podmienkach socialistickej spoločnosti v ČSSR.

Jednotné objektívne hľadisko pri štúdiu vzájomných jazykových vplyvov dovoľuje odmietnuť atomizujúci a často subjektívny prístup k javom jazyka, ktorý sa prejavoval v takých smeroch v jazykovede, ako bol purizmus či iné postoje k jazyku snažiace sa zachovať jeho čistotu, írečitosť a svojskosť i za cenu jeho izolácie a stagnácie. Snaha po svojbytnosti jazyka viedla k téze o jeho nedotknuteľnosti, k odmietaniu vplyvov a pôsobenia iných jazykov a tým aj k odmietavému postoju k prenikaniu kultúrnych vplyvov. Takéto úzko orientované jazykovedné smery sa uplatňovali v mnohých jazykoch a boli aktuálne aj pre pomer našich jazykov. V dnešnej situácii medzinárodnej výmeny a kontaktov na poli hospodárskom, politickom i kultúrnom sa žiadne národné spoločenstvo nemôže izolovať a odmietať medzinárodnú spoluprácu a výmenu kultúrnych hodnôt. Preto v dnešnej jazykovede nemôžeme vystačiť s jazykovým purizmom ako jedinou alebo prevládajúcou teóriou spisovného jazyka a táto koncepcia je takmer všade už prekonaná.

[172]Využitie poznatkov a pojmového aparátu teórie spoločenskej komunikácie umožňuje skúmať a vysvetľovať jazykové fakty a deje s prihliadaním na okolnosti, v ktorých sa jazyková komunikácia odohráva. Tieto okolnosti sa dakedy označujú ako mimojazykové alebo vonkajšie v protiklade k vnútorným, štruktúrnym faktorom vývinu jazykového systému. Uplatnenie sociolingvistického pohľadu nepopiera tzv. čisto jazykové metódy štúdia, ale doplňuje ich v snahe podať objektívne posúdenie javov, ktoré sa v priebehu vývinu jazykovednej teórie interpretovali často subjektívne a viedli k voluntaristickým snahám o usmerňovanie či zvrátenie „nežiadúceho“ jazykového vývinu.

Prizeranie k faktom spoločenskej i psychologickej povahy umožní lepšie pochopenie jazykového správania indivídua či skupiny, ktoré bolo zvykom odsudzovať alebo zavrhovať ako priestupky proti jazykovej čistote a správnosti. Menej sa už lingvista zamýšľal nad tým, v akom postavení je používateľ jazyka v konkrétnej komunikačnej situácii,[2] aké ťažkosti musí prekonávať v snahe po adekvátnom jazykovom vyjadrení a ako je na túto situáciu pripravený. Ako ukazuje jazyková prax, často sa tu vyskytnú reálne a páľčivé problémy, ktoré môžu viesť ku konfliktovým stavom u jednotlivca i v spoločenskej skupine. A poznáme dobre aj politické dôsledky jazykových konfliktov ako následky nepochopenia či zneužitia práve jazykových kontaktov. Ale tento smer skúmania vedie skôr do oblasti skupinovej psychológie a jazykovej politiky.

Sústredíme sa na druhú stránku otázky, to je na stav jazyka, ktorý je výsledkom jeho fungovania v podmienkach jazykového kontaktu. Jazyk je nielen produktom spoločnosti, ktorá ho používa, ale v dôsledku toho aj výsledkom vzťahov a konfrontácie s jazykmi iných spoločností, výsledkom vyrovnania sa s inými jazykovými štruktúrami, s ktorými vstupuje do kontaktových vzťahov ako nástroj spoločenskej komunikácie. Napr. výplodom európskej kultúry sú jazyky európskych národov prepojené navzájom ohnivkami spoločných civilizačných, ekonomických, revolučných i kultúrnych tradícií. To je akési makromilieu našich jazykov — češtiny a slovenčiny. My si však budeme všímať skôr ich mikromilieu, jednu stránku vzťahov, do ktorých sú vzájomne zapojené. Je to pre oba jazyky vzťah najvýznamnejší, ktorý formoval a naďalej formuje ich podobu nezávisle na tom, ako je tento proces uvedomovaný a či sa prijíma alebo nie.[3]

Prizeranie na spoločenské podmienky fungovania jazyka nie je v našej jazykovednej teórii nové. Funkčne orientovaná teória spisovného jazyka pražskej školy i bratislavského centra nevyhnutne musela brať do úvahy fakty spoločenskej povahy, tedy uplatňovať sociolingvistické hľadisko v predstihu pred sformovaním tejto disciplíny. Markantne sa to prejavuje v prácach B. Havránka pri jeho úvahách o bilingvizme a jazykových kontaktoch uplaťňujúcich sa nielen na jazykovom pomedzí, ale aj v rámci spisovných jazykov. (B. Havránek, Studie o spisovném jazyce, Praha 1969, najmä Charakter a úkoly srovnávacího studia spisovných jazyků slovanských, s. 342n. a K otázce mezislovanských vztahů spisovných jazyků, s. 328n.)

Historický vývin spisovnej slovenčiny a najmä jej slovnej zásoby ako výsledok vzájomného pôsobenia a ovplyvňovania dvoch blízkych jazykov, češtiny a slovenčiny, teda z hľadiska jazykového kontaktu podal E. Pauliny v štúdii Vývin a dnešný stav slovnej zásoby spisovnej [173]slovenčiny, zb. Jazykovedné štúdie (JŠ) VII, Spisovný jazyk, Bratislava 1963 s. 94n. Pozri aj V. Blanár, Zo slovenskej historickej lexikológie, Bratislava 1961, najmä s. 118n.

O „tesnom kontakte“ medzi slovenčinou a češtinou hovorí J. Bělič v programovom článku Poměr mezi slovenštinou a češtinou v období socialismu, zb. Problémy marxistické jazykovědy (materiály z liblickej konferencie), Praha 1962, s. 387n. Vzťahy oboch jazykov sa z pozícií marxistickej jazykovedy snažia riešiť aj ďalší autori tohto zborníka: Š. Peciar, O vzťahu spisovnej slovenčiny k spisovnej češtine, c. d., s. 403n., P. Ondrus, K otázke vzťahov slovenčiny a češtiny v najbližších vývinových obdobiach, s. 417n., V. Budovičová, Vplyv češtiny na slovenčinu v oblasti štýlovej, s. 420 (tu sa usudzuje na dialekticky protirečivé procesy konvergentného i divergentného vývinu v podmienkach jazykového kontaktu) a autori diskusných príspevkov — pozri zhrnutie diskusie s. 423n. — Jazykovedný výskum v tom čase však ešte nebol dostatočne pripravený na správne marxistické riešenie jazykovej situácie medzi našimi jazykmi v zložitých podmienkach spoločenského prerodu, ako to dokazujú aj závery konferencie o vývinových tendenciách spisovnej slovenčiny, ktorá nadväzovala na liblickú (cit. JŠ VII, c. d., s. 94n.), kde sa z faktu jazykových kontaktov zjednodušene konštatuje priamočiare jednostranné zbližovanie slovenčiny s češtinou. Tým sa problém jazykového kontaktu dostal na istý čas do slepej uličky.

Prípravou a predpokladom vedeckého prístupu v týchto otázkach sú teoretické a materiálové práce na báze konfrontačného štúdia, ktoré sa postupne začínajú publikovať, i syntetické diela, ktoré ešte len čakajú na spracovanie (konfrontačná gramatika a slovná zásoba, ktorej dobrým základom bude chystaný konfrontačný slovník česko-slovenský). Pozri napr. M. Marsinová, Zo sémantickej a slovotvornej problematiky slovensko-českej, SR 37, 1972, s. 27—39, M. Ivanová-Šalingová, Jeden typ lexikálnych rozdielov v slovenčine a češtine, SR 38, 1973, 143—150; K. Buzássyová, Príspevok ku konfrontačnému výskumu sémantiky slovenských a českých slovies polohy, SR 38, 1973, 270—278 a pokrač. SR 38, 1973, s. 327—335 a celý rad drobných štúdií v časopisoch Slovenská reč a Kultúra slova, kde sa analyzujú paralelné slovenské a české jazykové jednotky.

S termínom jazykový kontakt sa opäť stretávame v novších prácach českých i slovenských lingvistov, zatiaľ bez presnejšieho vymedzenia a definovania pojmu, najmä bez diferencovania jeho vývinového a synchrónneho aspektu. Poväčšine sa berie do úvahy kontakt slovenčiny s češtinou a inými jazykmi v jej historickom vývine. Pozri napr. J. Ružička, Spisovná slovenčina v Československu, Bratislava 1970, s. 10; A. Habovštiak - K. Habovštiaková, O dvoch príčinách synoným v spisovnej slovenčine, JŠ XI, Bratislava 1971, s. 57—68. Diferencovanejšie chápanie jazykového kontaktu nájdeme u Š. Peciara v štúdii K vymedzeniu pojmu súčasnej spisovnej slovenčiny, Jazykovedné štúdie XI, c. d., s. 121, kde rozlišuje jazykový kontakt v jazykoch geneticky a štruktúrne príbuzných a štruktúrne odlišných („kontakty s maďarčinou nemajú ani najmenší vplyv na vývin spisovnej slovenčiny“ — pri podrobnejšom skúmaní by sa isto ukázalo, že tu nie je prvoradý fakt štruktúrnej odlišnosti jazykov, ale to, že ide o priamy kontakt na úrovni dialektu — pozri k tomu v ďalšom výklade).

Novšie J. Horecký v štúdii Vzťah spisovnej slovenčiny k spisovnej češtine (zb. Kultúra spisovnej slovenčiny, Bratislava 1967, s. 41—45) vyslovil tézu, ktorú pokladáme za reálne východisko pre skúmanie pomeru a fungovania našich jazykov: „Z vedeckého hľadiska treba vzťah češtiny a slovenčiny chápať širšie: nie ako hlavný smer vplyvu (češtiny na slovenčinu, pozn. aut.), ale ako špecifický prípad jazykových kontaktov.“ A ďalej: „Treba objektívne skúmať kontaktové javy medzi slovenčinou a češtinou predovšetkým ako čisto jazykovedný problém (hoci má dôsledky v oblasti spoločenskej a politickej).“

Sociolingvistické hľadisko uplatňuje dôsledne aj Al. Jedlička. V práci Studium současných spisovných jazyků slovanských a problematika variantnostní normy (SaS 29, 1968, 113—124) zavádza termín kontaktové varianty pre lexikálne slovakizmy v češtine, ktoré sú prejavom procesov jazykového kontaktu v oblasti lexikálno-štylistickej. V novšej práci charakterizuje jazykový kontakt ako „vzájemné působení jazyků“ a vidí najmä jeho negatívne stránky z hľadiska spisovnej normy ako „mechanického přejímání a ovlivňování“ (Al. Jedlička, Poznámky ke konfrontačnímu studiu slovenštiny a češtiny, JŠ XII, Peciarov zborník, Bratislava 1974, s. 26).

[174]Z najnovších prác treba uviesť zásadnú štúdiu Š. Peciara O jazykových kontaktoch, SR 38, 1973, s. 257—264 (pozri tu s. 164—170 (v ktorej sa uvádza prehľad prác a pracovísk orientovaných na sociolingvistické otázky v SSSR i vo svete a zhr’ňa sa aj práca českej a slovenskej jazykovedy na tomto poli. V prehľade však niet zmienky o tom, že tématika jazykových kontaktov sa zo všeobecného hľadiska i v aplikácii na slovenčinu a češtinu preberala na vyššie spomínanom sympóziu o spisovných jazykoch slovanských v Bratislave v septembri 1971 (pozri o tom v poznámke 1 tohto článku). Pravda, materiály sympózia neboli zatiaľ publikované.

Nám pôjde v prvom rade o dnešnú situáciu v našich jazykoch, teda o synchrónny aspekt jazykového kontaktu, hoci sa tu často vývin a súčasný stav prestupujú.

Jazykovú situáciu v podmienkach kontaktu možno charakterizovať ako čiastočný pasívny bilingvizmus vyvolaný potrebami viac pasívnej ako aktívnej komunikácie. Uplatňuje sa komunikačný model, v ktorom účastník vysiela správu vo svojom jazyku a prijíma v druhom jazyku. Komunikatívny šum vzniká pri prijímaní tvarovo či významovo nezrozumiteľných al. nie plne zrozumiteľných prvkov, teda v procese dekódovania správy. Na jeho obmedzenie na najmenšiu mieru sa zámerne vyberajú výrazy v oboch jazykoch paralelné. Táto situácia je umožnená dlhodobým a často neuvedomeným návykom častejšieho prípadu jednostrannej komunikatívnej situácie (nie v živom, ale sprostredkovanom jazykovom styku cez komunikačné prostriedky a písaný text).

Treba zdôrazniť výraz čiastočný pasívny bilingvizmus, ktorým chceme vyjadriť neúplnosť ovládania noriem druhého jazyka alebo nejasné vedomie odlišnosti týchto noriem (zdá sa, že hláskové korešpondencie sú v jazykovom povedomí, lebo pri prevzatí sa slovo väčšinou správne hláskovo prispôsobuje). Dôležité je najmä rozlíšenie bilingvizmu v príbuzných a nepríbuzných jazykoch. Pojem bilingvizmu by potreboval spresnenie najmä vo vzťahu k blízko príbuzným jazykom, kde je ich základným znakom zrozumiteľnosť. Obojstranná zrozumiteľnosť je základňou jazykového kontaktu a z neho plynúcich interferencií. Ale zrozumiteľnosť je zároveň aj výsledkom jazykového kontaktu pôsobiaceho dostatočne dlhý čas. Ide tu o dialektický vzťah, ktorého výsledkom je premenlivý vzťah dvoch jazykov v priebehu ich vývinu.

Pre ďalšie kroky pri objasňovaní kontaktových javov je potrebné podrobnejšie prepracovanie pojmu jazykového kontaktu. Pokúsime sa rozlíšiť jeho formy a vytvoriť predpoklady pre klasifikáciu kontaktových javov a ich produktov.

Pri vymedzovaní pojmu jazykového kontaktu rozlišujem priamy a nepriamy kontakt.

Priamy jazykový kontakt sa realizuje priamo skupinovou alebo individuálnou komunikáciou, a to jej zvláštnym prípadom, komunikáciou medzi príslušníkmi dvoch odlišných jazykových spoločenstiev. Podmienkou priameho kontaktu je možnosť dorozumenia sa medzi príslušníkmi daných jazykov (ako zvláštny prípad bilingvizmu). Takáto situácia môže nastať v súvislosti s masovejším pohybom, napr. s migráciou obyvateľstva, je typická pre isté historické obdobia, ale dodnes aktuálna v istých podmienkach aj dnešných, napr. pri dosídľovaní niektorých krajov v rámci jedneho štátneho útvaru, príťažlivosťou výrobných centier a pod. Pre staršie obdobie tu ide skôr o interferenciu dialektov, ktorá nemá priamy dosah pre spisovný jazyk. V dnešnej jazykovej situácii sa takto dostávajú do kontaktu sociálne dialekty a nespisovné útvary tzv. bežného hovorového úzu. V takejto kontaktovej situácii môže ísť o kontamináciu vo všetkých plánoch jazyka, hláskovom, tvarovom, slovotvornom a najmä v oblasti lexikálnej, ako to ukazuje forma slangových a iných nespisovných jednotiek lexikálnych či frazeologických (majúcich dôsledky aj pre syntax). Kontaktová situácia nie je obmedzená len na kontakt príbuzných jazykov. Na jazykovom pomedzí nepríbuzných jazykov môžu vznikať varianty i v hláskovom a v prozodickom pláne, ako to dosvedčuje napr. slang bratislavskej mládeže tzv. „prešpu[175]ráčtina“ — kontaminácia s nemčinou na úrovni dialektu alebo niektoré javy východoslovenských miest, kde si napr. výslovnosť hlbokého a alebo neasimilovanie znelých párových spoluhlások na konci slova nevieme vysvetliť bez kontaktu s maďarčinou. Tieto javy nemajú skoro význam pre spisovný jazyk (iba ako funkčne použiteľné prostriedky v umeleckých žánroch).

Skrytejšie a preto z hľadiska jazykového vývinu účinnejšie môžu pôsobiť tieto javy na pomedzí príbuzných jazykov.

Priamy jazykový kontakt má však v dnešnej jazykovej situácii obmedzený dosah pre vývin spisovných jazykov, lebo ich ustálené normy predstavujú často nepriestupnú bariéru a tak tieto javy zostávajú na periférii spisovných jazykov (pravda, s možnosťou ich funkčného využitia a postupného prenikania do priepustnejších štýlov, napr. hovorového).

Z diachronického aspektu sú tieto faktory najmä v predspisovných obdobiach jednou z hybných síl jazykových zmien, resp. prvým nárazom, vyvolávajúcim reťazovú reakciu vnútorne štruktúrnych jazykových zmien, ako to dosvedčuje existencia jazykových zväzov, paralelné hláskové zmeny v príbuzných i nepríbuzných jazykoch a pod.

Priamy jazykový kontakt má teda dopad pre spisovný jazyk v zásade v takej miere, akú dovoľuje stupeň ustálenosti a kultivovanosti daného spisovného jazyka a najmä jeho sociálny dosah, rozšírenosť používania a ustálenosť jeho noriem v jazykovom spoločenstve. Tá je zas priamo úmerná stavu vyjadrovacích potrieb, ako i faktom existencie a spoločenskej závažnosti a záväznosti jazykovej teórie, ktorá prostredníctvom jazykovej výchovy (školskej i mimoškolskej) ovplyvňuje úroveň jazykovej kultúry používateľova jazyka. Aplikované na osobitný prípad slovenčiny a češtiny: v dnešnej situácii medzi slovenčinou a češtinou sa priamy jazykový kontakt s rozrušujúcim dosahom pre spisovné jazyky výrazne neprejavuje.

Prenikavejšie pôsobí na vývin a fungovanie moderných spisovných jazykov nepriamy jazykový kontakt a jeho rozmanité formy (prostredníctvom písanej podoby jazyka alebo ústnej, cez hromadné komunikačné prostriedky). Nepriamy kontakt je v našej jazykovej situácii dnes rozhodujúci. Jeho najvýraznejšou formou je pretlmočenie (= rôzne formy prekladania či „prevádzania“) jazykových prejavov v najširšom zmysle. Pôsobí tu prostredník - prekladateľ, či už profesionál alebo amatér. Podľa toho sa kontakt realizuje ako konfrontácia[4] dvoch jazykových systémov a to v organizovanej a teoreticky fundovanej, alebo v živelnej podobe.

Táto situácia je typická pre pomery v dvojnárodnom alebo i viacnárodnom štáte, ako ukazuje napr. prípad Juhoslávie; príklad dvojnárodného štátu s dvoma nepríbuznými jazykmi nastoľuje zas iné problémy, napr. pomer francúzštiny a flámštiny v Belgicku medzi valónskou a flámskou časťou obyvateľstva — aj túto paralelu možno použiť na kontrastné osvetlenie nášho problému.

V našich podmienkach v Československej socialistickej republike je pasívne porozumenie jazykových prejavov v jazyku druhého národa návykom vypestovaným každodenným životom nielen na poli kultúrnom, ale i na úsekoch výroby, administratívy, politickej aktivity atď. Istá miera porozumenia a dorozumenia je životnou nevyhnutnosťou a podmienkou hladkého chodu života a fungovania štátu. Okrem priameho kontaktu napr. v obchode, turistike a bežných životných situáciách ide o kontakt sprostredkovaný hromadnými komunikačnými prostriedkami (napr. dvojjazyčné rozhlasové správy, televízne vysielania, dokonca modelovaný priamy kontakt napr. v politických besedách, ďalej vysielanie rozhlasových hier, športových ko[176]mentárov atď.). Do druhej vrstvy sprostredkovaných prejavov zaraďujeme písané prejavy prijímané prostredníctvom novín, časopisov a kníh.

Nejde tu vždy o úplnú obojstrannosť, tradične sa lepšie rozumelo na Slovensku češtine, čo je dané zasa sociolingvistickými a mimojazykovými momentmi a čiastočne obmedzené generačne. Staršia generácia prešla situáciou intenzívnych priamych a najmä nepriamych kontaktov používaním českých kníh, a to tak odbornej ako i krásnej, pôvodnej a prekladovej literatúry. Dnes je u mladšej generácie ovládanie češtiny na Slovensku podmienené stupňom vzdelania. V oblasti kultúrnej význam českej knihy o niečo ustúpil a nahradili ho iné druhy konzumnej kultúry; veľká je najmä popularita českých pesniček, šansónov, zábavných televíznych programov atď. Možno konštatovať isté žánrové rozšírenie, ale z hľadiska štýlového aj istý ústup od vysokého štýlu (klasická a odborná literatúra), čo má dôsledok aj pre štýlový rozsah aktívneho i pasívneho ovládania českého jazyka.

Na českej strane možno pozorovať stúpajúcu krivku čítania slovenských kníh, najmä zábavnejších žánrov prekladovej literatúry (detektívne romány), ale napr. i nové vydania klasickej i dobrodružnej a historickej literatúry, ktorá získava značnú popularitu u českých čitateľov i sledovanie televíznych programov, najmä dramatických.

Ide skôr o pasívne porozumenie textu v istých štýlových a žánrovo vymedzených oblastiach. Súvisí to s faktom, že v jednotlivých funkčných štýloch nie je pomer oboch jazykov rovnaký. Pre štylistické rozvrstvenie oboch jazykov by bolo možné použiť model istej asymetrickej paralelnosti; to má dôsledky aj pre mieru porozumenia štýlovo diferencovaných textov. Napr. kto bez väčších ťažkostí porozumie odbornému textu alebo bežnému publicistickému prejavu resp. prejavu bežne hovorovému, neporadí si s umeleckým slovesným textom. Nerovnomerný stav v jednotl. štýlových oblastiach slovenčiny v pomere k češtině je daný vývinovo: odborný, administratívny a čiast. publicistický štýl sa vyvíjal program. paralelne s odpov. štýlom v češtine podľa jedného či druhého jazyka, pokiaľ existoval v istých, najmä odborných oblastiach v predstihu, zatiaľ čo umelecké žánre s dlhšou tradíciou išli svojou cestou, čerpajúc najmä v období klasického i moderného realizmu z ľudového a nárečového lexikálneho výraziva exkluzívne slovenského (obdobne aj v syntaxi). Hovorový štýl tu má opäť svoju vlastnú vývinovú problematiku, je priestupnejší pre neologizmy a teda aj pre bohemizmy, najmä v slangovej sfére.[5] Vývinové tendencie v jednotlivých štýloch sú tiež rozličné; môžu byť programovo konvergentné (napr. v odbornom štýle v minulosti i v súčasnom období), ale často živelne divergentné v ostatných štýloch. Bolo by poučné skúmať z tohto aspektu češtinu. Vývin v češtine od staročeského obdobia je v pomere k slovenčine divergentný, ale sú v ňom i dôležité momenty konvergentné.[6] V modernej češtine je v tomto vzťahu významný nerovnomerný vývinový pohyb v hovorovej češtine v širokom chápaní a v spisovnom jazyku, ktorý tu pôsobí ako stabilizujúci činiteľ. Napriek tomu je významný pomer nespisovných a spisovných textov uplatňujúcich sa v beletrii i inde, napr. v žurnalistike. Tento pomer výrazne kontrastuje s pomerom uplatnenia týchto útvarov v slovenčine. Aj v tomto smere pôsobí čeština aktívne divergentne. Celkový pohyb by sme mohli charakterizovať ako aktívne divergentný zo strany češtiny a aktívne kon[177]vergentný zo strany slovenčiny, pravda, v najhrubších črtách. Detailnejší rozbor by ukázal aj divergentné tendencie v slovenčine, napr. už spomínané tendencie folklorizujúce (používanie dialektizmov) v beletrii i v hovorovom jazyku. Pravda, tieto tendencie nie sú raz navždy dané, ale menia sa podľa dobovej situácie.

Z uvedených skutočností vyplýva napr. potreba prekladania umeleckých textov, v ktorých nejde iba o zachytenie holého zmyslu jazykovej informácie, ale o citové, expresívne a štýlové hodnoty umeleckého diela, ktorých vnímanie neumožňuje rudimentárny stupeň ovládania druhého jazyka, postačujúci pre komunikáciu na rovine nocionálno-komunikatívnej.

Medzi našimi dvoma jazykmi by teda išlo o zvláštny prípad čiastkového, štýlovo ohraničeného pasívneho bilingvizmu, iba v menšej miere aktívneho u úzkej vrstvy používateľov. Dochádza v ňom k javom, ktoré často hlboko zasahujú samu podstatu oboch zúčastnených partnerov, spôsobujú narušovanie a prestavbu základných jazykových štruktúr. Zo synchrónneho hľadiska pozorujeme najmä interferenciu lexikálno-sémantických štruktúr odohrávajúcu sa akoby pod hladinou; ide často o skryté formy preberania jednoduchých či zložitejších pomenúvacích jednotiek formou kalkovania, najmä na úrovni priamych kontaktov. Obdobné javy sa však dajú pozorovať aj na úrovni nepriamych kontaktov cez prostredníka.

Z tohto hľadiska sú zaujímavé fakty uvedené v publikácii Cizí slova v českém jazyce, vydal Ústav pro výzkum veřejného mínění, Praha, červen 1971.[7] Na s. 27 pri otázke č. 40 „Umíte mimo svou mateřštinu ještě některý jiný jazyk“ sa uvádza tento výsledok: „Na prvním místě je znalost slovenštiny, i když 33 % odpovědí „Neumím“ u jazyka tak blízkého překvapuje. 

SLOVENŠTINA (N = 618)		Umím 67		Neumím 33
	aktivně 12		pasívně 55

Četnosti odpovědí podle vzdělání dotázaných ukazují, že nejhůře jsou na tom dotázaní jen se základním vzděláním; v jejich skupině ovládá slovenštinu aktivně pouze 7 % dotázaných a pasívně 47 % dotázaných a 46 % odpovídá „Neumím“.

Podle krajů se projevuje určitá tendence v tom směru, že znalost slovenštiny vykazuje 78 % dotázaných Pražanů (aktivní nebo pasívní), a po nich jsou na tom nejlépe se znalostí slovenštiny obyvatelé obou moravských krajů. V Severomoravském kraji je relativně největší aktivní znalost slovenštiny. Nejvíce odpovědí „Neumím“ (56 %) dostali tazatelé v Jihočeském kraji.“

Uvedené výsledky si vyžadujú aspoň stručný komentár. Prekvapuje nás, že pomerne vysoké procento skúmaných osob uvádza aktívnu znalosť slovenčiny — 12 %, v Prahe dokonca 78 %. Rozpor týchto údajov s našou skúsenosťou spočíva pravdepodobne v rozdielnych predstavách o aktívnom používaní jazyka. Aj keď prehliadneme skreslenie vyplývajúce s použitej metódy výskumu (pri tejto ankete sa nerobilo nijaké overovanie odpovedí na príkladoch), práve pri blízko príbuznom jazyku môže výsledok skreslovať aj to, že objekt neuvedomene preceňuje svoje schopnosti. Neuvedomuje si rozdiely významových štruktúr paralelných (z formálnej stránky) lexikálnych jednotiek. Výrazy s celkom odlišným významom, ktorých je pomerne obmedzený počet ako kapusta, kúriť, ručník, počúvať, robiť, kachle nepôsobia také ťažkosti ako výrazy paralelné, kde sú významové štruktúry asymetrické. To je práve prípad prevažnej väčšiny lexikálneho výraziva. Napr. sprostý — slov. hlúpy; špatný, slov. opozit. k pekný; chovat slov. chovať, ale pestovať dieťa. Tu sa potom prejavuje obojstranná tendencia po vyrovnaní asymetrie, kontaktová sémantická kontaminácia, ktorá je z hľadiska stability lexikálneho systému negatívnym javom. V poslednom čase sme napr. zaznamenali v slovenských televíznych novinách vyjadrenie: dielo sa im darí, dielo im ide jedna radosť. Slovo dielo nemá v slovenčine význam práca, robota [178]ako v češtine, preto v uvedeném kontexte nie je plne zrozumiteľné a priliehavé, v slovenčine nemá plnú komunikačnú hodnotu.

V našom prípade kontaktu dvoch príbuzných jazykov môžeme objaviť ďalšie špecifické formy vzájomného prenikania dvoch systémov. Napr. zrozumiteľnosť významových základov podporuje vznik a jestvovanie veľkého počtu kontaktových synoným. Psychologické momenty kontaktových komunikačných situácií môžu pôsobiť v tom smere, že v priamom (i nepriamom) kontakte sa dáva prednosť tomu synonymu, ktoré je zrozumiteľné pre obe zúčastnené strany komunikácie.

Vysoký stupeň synonymie sa môže zdanlivo javiť ako výrazové bohatstvo. Na druhej strane sa však tautologickými dubletami znižuje komunikačná kvalita jazyka. Používateľ je príliš často postavený pred voľbu, ktorý výraz má vybrať, ktorý je spisovný a významovo priliehavý. Množstvo synoným môže obohacovať vyjadrenie množstvom významových odtienkov, ale zároveň rozptyľuje presné hranice významov — vyjadrenie sa stáva vágným, nepresným, často nezrozumiteľným. Tento jav platí tak pre slovenčinu ako i pre češtinu, pravda, v češtine s menšou intenzitou, preto sa mu venuje menšia pozornosť. Až keď rozrušovanie lexikálnych štruktúr presiahne istú hranicu (zatiaľ nezistenú), stane sa z komunikačných potrieb negatívnym.

Že ide o javy velmi živé, ktorých riešenie na jednotnom teoretickom základe je za súčasného stavu jazykovednej teórie a v dnešných spoločenských podmienkách potrebné, ukazujú sústavné práce slovenských lingvistov na poli jazykovej kultúry. Sledovanie časopisu Kultúra slova (KS, časopis pre jazykovú kultúru a terminológiu, orgán Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, vydáva vydavateľstvo SAV v Bratislave od r. 1967) je z tejto stránky veľmi poučné. V rubrikách jeho jazykovej poradne sa často vysvetľujú a hodnotia „odchýlky od jazykovej normy, ktoré sa často opakujú“ (KS 3, 1973, s. 93) alebo takzvané „návratné chyby“ (KS 1, 1974, s. 28), poväčšine lexikálne, frazeologické, väzobné, gramatické i syntaktické novotvary, ktoré by sme mohli zahrnúť pod pojem kontaktové varianty. Napr. slová ako knihovňa, proťajšok, kojenec, kľud, kľudne, zahájiť, náhradný diel (= súčiastka), listonoš, podieľať sa, priľnúť, liknavý, uprchlík, vada, závada, závadný, bezvadný, sekať (= kosiť), nutný, opomenúť, prejednať, dojednať, doba (= čas), mlhavý, bažina, hemžiť sa, zviklať, sprepitné, nezmerný, výtečný, nutný, nárt, rákosie, hon, honebný, viesť si, ukvapene, zhliadnuť, spokojiť sa, uspieť, záludný, chúlostivý; niektoré frazeologizmy: dostať vyhadzov, vyhodiť na dlažbu (z franc., slov. na ulicu), ranné vtáča ďalej doskáče, kde je začiatok niečomu; niektoré slovotvorné typy: vozítkový; adjektíva na -lý: skamenelý, zachovalý, vzniklý, náhodilý atď. (príklady sú vybrané z čísel ročníkov 1973—74). Riešenie, ktoré sa podáva, je vo väčšine prípadov správne podložené faktami jazykovej štruktúry, veľká väčšina týchto bohemizmov iba tautologicky dubluje slovenské výrazy (napr. pre liknavý uvádza E. Smiešková osem vhodných synonymických slov — KS 1, 1974, s. 30). Ich použitie neodôvodňuje nová komunikačná hodnota či štylistická potreba. Tieto doklady sú poučné na potvrdenie faktu, že kontaktové javy neustále pôsobia najmä v predpokladaných exponovaných situáciách (veľa príkladov je z prekladov, z redakčnej praxe novín, z odborných príručiek a pod.). Z druhej strany by si niektoré návratné chyby zaslúžili podrobnejšie preskúmanie, či z hľadiska dnešného používateľa nemajú funkčné opodstatnenie a nemožno ich teda považovať za kontaktové synonymá, napr. húževnato sa držiace kojiť a kojenec, kľud a odvodeniny, zahájiť, nutný, jednať a odvodeniny, tehotná a odvodeniny (proti ťarchavá sú námietky, že pôsobí expresívne, KS 1, 1974, s. 28, podobne proti zabíjač miesto porážač, čes. porážeč).

Osobnosť prekladateľa v širokom zmysle (nielen profesionálneho) má v uvedených súvislostiach klúčové postavenie, ako to vyplýva z dominantnej úlohy nepriamych jazykových kontaktov. Nekvalifikovaná dlhodobá činnosť na tomto poli môže mať pre kvality jazyka veľmi nepriaznivé dôsledky. Je to prameň rozkolísavania lexikálnych noriem, zatláčania ustáleného výraziva funkčne nezaťaženými kontaktovými [179]neologizmami do nižších štýlových rovín so všetkými dôsledkami pre významovú presnosť pomenovaní a tým aj jazykových prejavov.

Pri intenzívnom lexikálnom pohybe, ktorý je sprievodným prejavom tesných jazykových kontaktov, dochádza k špecifickým formám vzájomného pôsobenia dvoch jazykových štruktúr. Lexikálny pohyb nebýva vyvolaný iba naliehavými komunikatívnymi potrebami, ale uplatňujú sa v ňom aj iné faktory:

(1) efekt výrazovej expresivity (prenášajú sa výrazy expresívne, neošúchané, a to lexikálne jednotky i frazeologizmy typické najmä pre slangy a hovorovú reč napr. mládeže);

(2) prekladový efekt — jazyková chyba pri mechanickom prekladaní, ktorá môže za istých podmienok zovšeobecnieť ako kontaktový neologizmus;

(3) pôsobenie slovotvorného, syntaktického i sémantického modelu druhého jazyka a

(4) napätie systémov v kontakte — asymetričnosť formálnej a významovej štruktúry v lexiku spôsobuje tenziu, ktorá pri konfrontácii dvoch jazykov v praxi pôsobí smerom k vyrovnávaniu štruktúr a k symetrickému paralelizmu formy a významu (hodný, špatný, chovať sa, kázeň, topiť).

Intenzita a smer lex. pohybu je určovaná napätím dvoch štruktúr v kontakte.[8]

V diskusiách o pomere slovenčiny a češtiny sa viacráz nadhodila otázka postavenia oboch našich jazykov, ktorý z nich má tzv. „silnejšie“ postavenie, ktorý z nich je vedúcim partnerom.[9] Táto otázka sa mi vidí dôležitá, i keď si nemyslím, že ju možno v praxi jednoducho vyriešiť. Spôsob štátneho usporiadania, ekonomické a kultúrne postavenie národa vo viacnárodnom štátnom útvare má nepochybne dôsledky pre stav a vývin príslušných národných jazykov. Pôsobia tu však nezávisle na vôli, na politických a právnych normách, isté objektívne činitele a fakty. Dôležitým momentom je početná prevaha príslušníkov jednoho národa a jazyka a z nej vyplývajúce sprievodné javy, vystupujúce do popredia najmä v kontaktových situáciach, a to v priamom i nepriamom kontakte (napr. v armáde, ale i v turistike, vo vydavateľskej politike, žurnalistike a pod.). Dôležitým momentom, ktorý spadá do oblasti nepriamych, sprostredkovaných kontaktov je napr. to, že po celé desaťročia sa základné dokumenty, napr. zákony, právne normy, politické vyhlásenia a dokumenty s celoštátnou platnosťou a záväznosťou formulujú v češtine a do slovenčiny sa prekladajú. Kvalita prekladov je najmä v tejto oblasti determinovaná požiadavkou maximálnej presnosti, ktorá nedovoľuje odchylovať sa od textu originálu, doslova od litery zákona, pokiaľ je to ešte únosné bez ujmy na zrozumiteľnosti. Touto praxou je do značnej miery ovplyvnená najmä právna terminológia, ale aj terminológia iných odborov. Často sa ako odborné termíny pripúšťajú slová a výrazy, ktoré sa v bežnej reči nepoužívajú a z hľadiska jazykovej správnosti sa hodnotia ako nespisovné (napr. jednať, jednanie vo význame ‚rokovanie‘; vyslúchať, výsluch proti počúvanie atď.).

Napriek tomu, že slovenčina bola v minulosti viacráz v postavení slabšieho partnera, napr. voči maďarčine, je očividný fakt, že jestvuje ako samostatný kultivovaný jazyk. Stopy jej slabšieho postavenia by sme ťažko dokazovali zo samého jazyka, lebo okrem jednotlivostí v slovnej zásobe zostala slovenčina nedotknutá maďarským vplyvom. Zasa tu okrem vnútorných, systémových jazykových zákonitostí spolupôsobili aj mocné faktory sociolingvistickej povahy, napr. aj dlhodobý kontakt s češtinou, v ktorom bola kultivovaná a štýlovo prepracovaná čeština oporou slovenského etnika (po dlhý čas bola spisovným jazykom a jazykom kultovým u silnej vrstvy národa).

[180]Vo vzťahu oboch jazykov slovenčina pohotovo asimilovala prvky, ktorými sa obsahovo a štýlovo obohacovala (pričom si nevytvárala zábrany ani pre prijímanie novších slov z najrozmanitejších jazykov nepríbuzných). Pravda, príbuznosť oboch jazykov umožňovala prijímať permanentne kultúru druhého národa a obohacovať sa ňou, pričom táto výhoda prinášala a prináša v svojich dôsledkoch aj javy pre jazyk negatívne, ktoré v našej situácii kladú jazykovú kultúru na také dôležité miesto nielen v jazykovednej teórii, ale v celom kultúrnom a vôbec národnom živote.

Pre informáciu uvediem niektoré fakty, ktoré môžu hrať úlohu vo vzťahu oboch jazykov.

Dobrou tradíciou je obojstranné vyučovanie základom druhého jazyka na školách už od najnižších stupňov. Školské osnovy predpokladajú istý počet hodín venovaných jazykovej konfrontácii, pravda, na elementárnom stupni, ktorá však má umožniť jednak poznanie literatúry, jednak orientovanie sa v druhom jazyku v praktickom živote. Na vysokých školách sa budúci učitelia češtiny pasívne oboznamujú so slovenčinou a naopak. Pravda, prax ukazuje, že tieto požiadavky osnov sa na všeobecnovzdelávacích školách splňujú často formálne, a to pre nedostatočnú pripravenosť učitelov materinského jazyka.

Niektorí sa tu boja kontaminácie a nepriaznivých dôsledkov vyučovania druhého jazyka pre osvojenie si noriem materinského jazyka. Ale po prepracovaní konfrontačných metód i s ohľadom na pedagogickú prax možno tu dosiahnuť účinný efekt najmä pre uvedomelý prístup k druhému, a tým aj k vlastnému jazyku.

Cieľom školy, jazykového vzdelávania mládeže i pracujúcich by malo byť aj pripravovanie na živú jazykovú prax. Zmyslom jazykovej výchovy a kultúry nie je chrániť používateľov našich jazykov pred vplyvmi druhého jazyka, to by v našich podmienkach nebolo mysliteľné. Naša jazyková situácia dvoch jazykov v mnohostrannom permanentnom kontakte jednoducho kladie zvýšené nároky na jazykové vzdelanie a jazykovú kultúru ich používateľov. Úlohou teórie spisovných jazykov, jazykovej kultúry i politiky je dobre vyzbrojiť a pripraviť príslušníkov oboch jazykov na náročnú jazykovú situáciu — fungovanie dvoch blízkych jazykových štruktúr v úzkom kontakte.

Teória jazykovej kultúry, ktorá nahradila staršiu prax jazykového purizmu v rozličnej podobe, ako sa vykryštalizoval v rozličných spoločenských podmienkach a kontaktových situáciách, musí pracovať aj s faktami sociolingvistickými. Chápanie jazykovej skutočnosti v celej komplexnosti odlišuje dnešný teoretický základ tejto disciplíny od staršieho purizmu, ktorý by sme mohli nazvať predvedeckým stupňom jazykovej kultúry.

 

R É S U M É

Les langues littéraires en contact

Étude sociolinguistique du slovaque et du tchèque

Les contacts linguistiques sont généralement étudiés en dialectologie dans les parlers et idiomes des zones de frontière. Ils peuvent être observés également dans les dialectes sociaux, tel le langage des agglomérations urbaines et industrielles. Le présent essai vise un autre aspect des contacts linguistiques, les conséquences que peuvent avoir les faits d’ordre social sur les langues littéraires dans les conditions de communication à l’intérieur d’une unité politique, économique, sociale et culturelle comme c’est le cas dans la République Socialiste Tchécoslovaque.

[181]La situation linguistique qui en résulte se présente sous forme d’un bilinguisme partiel et passif, qui se développe spontannément chez les usagers des langues de parenté proche, donc compréhensibles mutuellement. Cette qualité est à la fois la condition des effects de contact et le résultat des contacts linguistiques étroits et permanents entre le tchèque et le slovaque au cours de leur évolution. Cette aptitude de compréhension est variable dans les conditions sociales et limitée par les données linguistiques — elle est plus poussée dans la sphère de communication intellectuelle voire savante (à la suite de l’évolution délibérément convergeante) que dans le langage commun, plus expressif et différencié sur le plan lexical, à plus forte raison dans la langue des lettres (tendences divergeantes).

Le problème du contact linguistique se pose différamment entre les langues étrangères (ex. du français et du flammand en Belgique) et les langues de parenté proche. Nous sommes en présence des formes de contact variées qu’il est nécessarire de définir. Nous distinguons les contacts linguistiques directs (d’ordre dialectal sans importance pour les langues littéraires) et les contacts indirects. Ce sont ces derniers qui entrent en jeu dans les processus des soi-disants emprunts et calques qui jaillissent sans raison apparente comme mots et expressions nouvelles, idiotismes et phraseologismes à peine compréhensibles et plus ou moins déformés. Les contacts indirects se réalisent par les moyens de diffusion modernes et cela par la voie parlée ou écrite, par les textes originaux ou traduits. De là la position clée de l’interprète au sens large du terme, ce rôle étant assumé par les sujets plus ou moins compétents ayant ou non une formation professionelle. Étant donnée la parenté proche des systèmes linguistiques, la conscience inégale des différences de leurs normes, il en résulte des interférences aboutissant à des néologismes ou variantes de contact (avant tout sur le plan lexical, dont le système ouvert est pénétrable, donc plus sensible au contact). Ce terme embrasse non seulement les emprunts proprement dits, mais aussi les phénomènes plus raffinés comme le glissement du sens (contamination sémantique) provoqué par l’assymétrie des deux systèmes en contact qui tendent au parallélisme des formes et des significations. Les variantes de contact, synonymes ou purs tautonymes sont de valeur communicative inégale: elles sont assimilées ou rejetées par le système de la langue atteinte d’après ses lois lexicales propres.

L’interprétation sociolinguistique permet une vue plus objective des phénomènes qui ont connu des approches subjectifs aboutissant à des mesures voluntaristes ou arbitraires (purisme). D’autre part, elle permet de se placer non seulement sur le point de vue de la langue, mais de prendre en considération le protagoniste du processus de la communication qu’est le sujet parlant placé dans la situation linguistique donnée où il doit réagir muni de sa connaissance de la langue littéraire plus ou moins approfondie, influencée fortement par le système de la langue en contact. La culture de la langue et la théorie de la langue littéraire ne peut pas se résigner à combattre vainement les variantes de contact naissantes ou déjà enracinnées, ni d’éviter et à plus forte raison d’éliminer les situations de contact. Son but est de préparer les usagers des deux langues à cette situation linguistique par les méthodes appropriées basées sur la connaissance des lois qui régissent les langues en contact.

Slovo a slovesnost, ročník 35 (1974), číslo 3, s. 171-181

Předchozí Štefan Peciar: O jazykových kontaktech

Následující Ladislav Nebeský: K vyjadřování obecného záporu v češtině