Lexikálny význam a označovaná skutočnosť v jazykovozemepisnom aspekte

Vincent Blanár

[Články]

(pdf)

Лексическое значение и обозначаемая действительность в лингвогеографическом аспекте / La signification lexicale et la réalité signifiée dans le domaine de la linguistique géographique

1.1. Status lexikálneho významu. Lexikálny význam ako jav jazykového systému sa nedá určiť iba bezprostredným vonkajším pozorovaním. Je to fenomén na abstrakčnej rovine, ktorý patrí do okruhu tzv. ideálnych objektov poznania.

Jazyk je úzko spätý so životom a myslením jeho nositeľov predovšetkým prostredníctvom významovej stránky slovnej zásoby. Pri osvetľovaní zložitých vzťahov medzi objektívnou realitou, pojmom a lexikálnym významom sa jazykoveda opiera o poznatky teórie odrazu a psychológie. Poznanie má analyticko-syntetický ráz; poznanie nie je len odzrkadľovaním sveta vo vnútornom modeli, ale súčasne je odrazom vzťahov človeka k tomuto svetu. Človek nepoznáva skutočnosť v celej totalite, z predmetov a javov postihuje len podstatné vlastnosti, stránky, vzťahy vo forme príznakov. V týchto odrazových prvkoch sa prejavujú spoločensky podmienené potreby subjektu. Poznávajúci subjekt člení a klasifikuje objekty poznania pomocou pojmov. Pojem sa definuje na základe vyššieho rodu (genus proximum) a špecifikujúcich príznakov (differentia specifica), ktoré ho z tohto rodu vydeľujú.[1] Táto základná štruktúra myšlienkových obsahov sa istým spôsobom jazykovo realizuje v onomatologickej štruktúre. Tu je spojivo medzi pojmovou a onomatologickou štruktúrou. Pre konštatovanie lexikálneho významu je v procese odrazu dôležitá fáza jazykového spracovania odrazových prvkov. Nateraz je predmetom diskusie otázka, ktoré prvky poznania (gnozeologicko-logické prvky) sú relevantné pre lexikálny význam. Treba rozlíšiť poznatky, ktoré sú jazykovo spracované, a poznatky, ktoré nie sú fixované v lexikálno-sémantických jednotkách. Spojenie hierarchického súboru príznakov jedného pojmu je v danom jazyku ustálené tým, že sa viaže na istú lexému. Tak sa formuje jazykový znak. Extralingvistické príznaky predmetu, javu, ktoré sa ustálili na základe vonkajšieho pozorovania, odrazili sa v jazykovom ponímaní a prehodnotili sa na jazykovo relevantné komponenty, na sémantické príznaky. Do semémy sa integrovali tým, že pomáhajú dostačujúco odlíšiť jednu semému od iných. Takéto komponenty konštituujú lexikálny význam slova. Príznaky, ktoré sa nevčlenili do denotatívnych významov, sú odrazové prvky ležiace mimo denotatívneho významu. Nie je teda dôležitý druh príznakov (na „jazykové“ a „mimojazykové“ delia sémantické príznaky napr. G. S. Ščur,[2] N. S. Trubačov[3]), ale rozhodujúca je funkcia príznakov: či majú/nemajú funkciu v sémantickom systéme daného jazyka. Sémantické príznaky sú lingvistické prvky denotatívneho významu, relevantné v jazykovom systéme, ktoré sú súčasne jednotkami sémantického opisu.[4] Dôsledkom sémantickej relevantnosti komponentov vytvárajúcich semému je tzv. atrakcia (vzájomné sémantické pôsobenie) členov mikrosystému. Z uvedených východísk sa dostávame k substančnému (a nie relačnému) poňatiu lexikálneho významu.

[33]Lexikálny význam predstavuje historicky vzniknutú (a teda vyvíjajúcu sa) hierarchicky organizovanú štruktúru sémantických príznakov rozličnej abstrakčnej úrovne (klasifikačné, identifikačné, špecifikačné príznaky), ktoré sa spájajú podľa istých pravidiel. Špecifikačnými príznakmi sa odlišujú v rámci jedného čiastkového systému jednotlivé lexikálne jednotky, prípadne semémy v polysémickej štruktúre slova; ich pendantom v pojmovej štruktúre sú tzv. differentia specifica. Špecifikačnými príznakmi je lexikálny význam najužšie spätý s pomenovanou skutočnosťou. Sémantický prienik čiastkového systému tvoria identifikačné sémantické príznaky, ktorých pendantom v pojmovej štruktúre je príznak vyššieho rodu. Ako je známe, pojmová štruktúra sa nerealizuje rovnako v onomatologickej štruktúre. Napr. pri motivovaných slovách sa zovšeobecnený odraz objektívnej reality jazykovo stvárňuje ako binárny útvar (napr. od-písať), kým pri nemotivovaných slovách sa na vyšší rod poukazuje iba všeobecnejším (identifikačným) sémantickým príznakom. Najvšeobecnejšími (kategoriálnymi, klasifikačnými) príznakmi sa aj nemotivované slová formálne začleňujú do vyšších (napr. slovnodruhových a tvaroslovných) čiastkových systémov príslušného jazyka. Pojmová štruktúra nemotivovaných slov má takisto svoje jazykové stvárnenie.

1.2. Poznanie sémantickej stavby lexikálnej jednotky. Z povahy lexikálneho významu vyplýva, že k jeho poznaniu nás priblíži komplexná sémantická analýza. Kombinácia niekoľkých metodických postupov umožňuje vidieť lexikálno-sémantickú problematiku z niekoľkých strán.

Tak ako syntagmatické vzťahy (v reči) a paradigmatické vzťahy (v systéme) tvoria vnútornú jednotu, úzko súvisí a vzájomne sa dopĺňa aj metodika výskumu distribučnej analýzy a komponentovej analýzy. Distribučnou analýzou sa skúma významová skladba lexikálnej jednotky v texte vzhľadom na jej lexikálno-frazeologickú a syntaktickú spájateľnosť. Komponentovou analýzou lexikálnej jednotky v mikrosystéme sa určujú minimálne prvky, ktoré konštituujú lexikálny význam. Lexikálny význam sa segmentuje na základe protikladných vzťahov lexikálnych jednotiek v čiastkovom systéme.

Psycholingvistická a sociolingvistická analýza individuálnych realizácií lexikálnych jednotiek v reči sa zameriava na experimentálny výskum asociačných slovných spojení a individuálneho používania slova, na súvislosti so společenskými podmienkami a cieľom komunikácie.

Ak sa sémantická analýza nemôže oprieť o dostačujúci jazykový materiál, napr. v historickej lexikológii, používajú sa aj vedľajšie metodické postupy:

Porovnávanie stavu v staršom vývinovom období s novším vývinovým obdobím daného jazyka. Dôležité je najmä porovnávanie so stavom v dnešných nárečiach. Predĺžená vývinová perspektíva má oporu v chápaní časového a priestorového činiteľa v jazyku v dialektickej jednote.[5]

Porovnávanie lexikálno-sémantických javov so stavom v susedných príbuzných a nepríbuzných jazykoch. V obidvoch postupoch sa uplatňuje metóda zemepisných areálov.

Pretože posledným cieľom sémantickej analýzy je postihnúť systémové (invariantné) komponenty lexikálneho významu a štruktúru semémy, za základný metodický postup možno pokladať analýzu paradigmatických vzťahov lexikálnej jednotky v mikrosystéme. Ako sme už spomenuli, s paradigmatickými vzťahmi sú dialekticky späté vzťahy syntagmatické, preto tvorí analýza spájateľnosti slova (pravda, na úrovni reči) rovnako dôležitý predpoklad dôslednej sémantickej analýzy. Ostatné metodické postupy sú z tohto hľadiska pomocné.[6]

[34]1.3. Vzhľadom na metodickú rozmanitosť a neobyčajne veľkú materiálovú bohatosť ostáva v lexikálnej sémantike veľa problémov neprebádaných, otvorených alebo diskutabilných. Pokúsime sa formulovať stanovisko k niektorým základným otázkam lexikálnej sémantiky na základe špeciálne pripraveného výskumu.

2.1. Prostredníctvom poslucháčov pedagogických a filozofických fakúlt na Slovensku a sčasti vlastným terénnym výskumom sme zisťovali individuálne používanie slov maškrtník, šarha, šinter, ras, holomok, šibal/šiben(ec)/šibák/šibeňak, huncút, figliar, šelma, beštia, paskuda/paskudník na celom slovenskom jazykovom území (asi v 400 obciach).

V pripravenej ankete sa spájal zreteľ jazykovozemepisný (a), psycholingvistický a sociolingvistický (b).

(a) Doterajší dialektologický výskum potvrdil názor, že nárečové lexikálno-sémantické javy vyskytujúce sa na istých zemepisných areáloch možno interpretovať diachronicky, a to ako zmeny v časovej postupnosti.[7] Systematický výskum zemepisného rozloženia významných prvkov v celom areáli národného jazyka umožňuje rekonštruovať významové reťazce vo vývinovej perspektíve, a tým chápať významovú stavbu lexikálnej jednotky ako zložitú, vyvíjajúcu sa sémantickú štruktúru.[8]

(b) Jazykovozemepisný výskum sa robil v určených podmienkach a so stanoveným cieľom. Informátormi bolo zväčša poľnohospodárske dedinské obyvateľstvo staršej generácie bez osobitného filologického vzdelania. Celkove sa materiál získal z pomerne rovnorodého spoločenského prostredia. Výskum bol zameraný na osvetlenie individuálneho používania slova a na objasňovanie jeho významu samotným používateľom. Uplatňoval sa trojaký postup: informátor podal parafrázu obsahovej stránky slova, uviedol kontext bežného používania a synonymné, prípadne blízkoznačné slová. Hoci zozbieraný materiál nezodpovedá vždy určeným podmienkam, vo svojom súhrne individuálne parafrázy a určenia pomerne zhodne poukazujú na relevantné významové komponenty slova v bežnej komunikácii. Keď sme sledovali zemepisné rozloženie a frekvenciu relevantných sémantických príznakov, ukázali sa základné, východiskové semémy, spôsob ich ďalšieho rozvíjania, výskyt odvodených semém v istých areáloch, ako aj fungovanie sémantických príznakov ako konštitutívnych i diferenciačných prvkov semémy.[9]

2.2. Pripomienky k hodnoteniu výskumu. Lexikálne významy, ktoré sme tu analyzovali, vychádzajú z individuálneho pojmu bežnej komunikácie. Informácie získané od väčšieho počtu obyvateľov obce a od obyvateľov z bližšieho okolia svedčia, že tieto individuálne pojmy majú pomerne veľký stupeň spoločenskej záväznosti. V niektorých prípadoch sa naopak prejavuje individuálny onomaziologický postoj, výber „podstatných“ príznakov predmetu, javu je subjektívny. Zo sémantických príznakov, ktoré sme vyabstrahovali ako relevantné komponenty semémy, vyčlenili sme príznaky s najmenšou frekvenciou (výskyt 1—2) ako okrajové, hoci ostáva otvorená otázka, ktoré z nich sú výrazom subjektívneho postoja informátora a ktoré sú spoločensky záväzné na malom zemepisnom areáli. Z najfrekventovanejších významových komponentov sa vytvára význam, ktorý je z hľadiska dnešného používateľa centrálny.

[35]Sme toho názoru, že (napr. aj z hľadiska lexikografickej praxe) je potrebný pojem nárečová lexika daného národného jazyka, preto pri rekonštrukcii paradigmatických zložiek lexikálneho významu popri obligatórnych sémantických príznakoch berieme do úvahy aj príznaky, ktoré sa na niektorých miestach slovenského jazykového územia uplatňujú, na iných sa neuplatňujú. Takéto príznaky modifikujú významové jadro ďalšími významovými komponentami. Z jazykovozemepisného hľadiska tu hovoríme o fakultatívnych sémantických príznakoch <±>. Pri tomto pohľade zisťujeme veľkú variabilnosť nárečového lexikálno-sémantického systému.

Medzi základné úlohy analýzy patrí vydeľovanie významových komponentov slova. Postup ukážeme na slove maškrtník. Slovo maškrtník sa charakterizuje substantívnym pomenovaním ako substancia, príslušnými morfologickými kategóriami ako mužská živá bytosť, slovotvorným začlenením maškrta — maškrtník sa vymedzuje lexikálny význam v pomere k slovotvornému významu. Vnútrosystémovým porovnávaním slov označujúcich <človeka vo vzťahu na jedlo, na spôsob požívania jedál> (to je genus proximum) sa ukáže, ktoré sémantické príznaky zo sémanticky relevantného súboru sa uplatňujú pri konštituovaní danej semémy. Napr. v pomere k pažravec, nenásytník, pahltník slová maškrtník, labužník, lakotník charakterizujú príznaky <+ kvalitatívny výber> ˄ <— kvantitatívny výber>; pri synonymnom rade pažravec, nenásytník, pahltník konštituujú semému príznaky <— kvalitatívny výber> ˄ <+ kvantitatívny výber>. Sémantické príznaky sú v komplementárnej distribúcii, pokiaľ ide o sémantiku slov v jednom čiastkovom systéme i v polysémickej štruktúre jedného slova. Na rozdiel od spisovného jazyka predstavujú skúmané slová v slovenských nárečiach viac menej zložité polysémické štruktúry. Tieto polysémické štruktúry predstavujú najnižšie mikrosystémy, pri ktorých môžeme uplatňovať komponentovú analýzu.

 

3. Zovšeobecňujúce porovnania:

3.1. Poznámky k sémantickým príznakom. Ak sa pokúsime rekonštruovať významovú stavbu uvedeného slova maškrtník na základe celoslovenského nárečového výskumu, dostaneme zložitejší obraz; jeho lexikálny význam sa vyvíja ako pri slovách nemotivovaných.

1. Seméma „prieberčivec a lakotník, labužník“ má dva varianty:

a) <kvalitatívny výber> ˄ <jedlo> ˄ <s chuťou, labužnícky> ˄ <± kvantitatívny výber, veľká miera požívania> ⊂ <dospelý človek alebo dieťa>

b) <kvalitatívny výber> ˄ <jedlo> ˄ <kvantitatívny výber> ⊂ <dospelý človek alebo dieťa>.

Spoločné významové jadro ‚výberčivosť v jedlách‘ tvoria relevantné komponenty (sémantické príznaky): <kvalitatívny výber> a <jedlo>. Pri prvom variante ešte pristupuje k významovému jadru obligatórny príznak <s chuťou, labužnícky> a fakultatívny príznak <± kvantitatívny výber>, pri druhom variante iba obligatórny príznak <kvantitatívny výber>. V obidvoch prípadoch je nadradeným príznakom ⊂ <dospelý človek alebo dieťa>. Prvý variant sa dá charakterizovať parafrázou: človek, ktorý si vyberá jedlá (dáva prednosť sladkostiam), je ich s chuťou (a prípadne veľa). Tento základný variant je pomerne rovnako rozložený na celom slovenskom území. Parafráza druhého variantu: človek, ktorý je dobre (vybraté jedlá, najmä sladkosti) a veľa. Druhý variant je zriedkavejší, najviac sa vyskytuje na strednom, menej na východnom Slovensku.

2. Seméma „nenásytník, pažravec“ vzniká neutralizáciou príznaku <výberčivosť>, jej významové jadro ‚zjesť veľa‘ tvoria komponenty <kvantitatívny výber> a <jedlo>. Potenciálnym komponentom významu je <± s chuťou, labužnícky>. Parafráza tohto významu: človek, ktorý zje veľa (a často aj s chuťou).

[36]Ide o význam zriedkavejší, jeho charakteristickým areálom je východné, sčasti stredné Slovensko. Prechodný stupeň k tretej seméme tvorí východoslovenský (nie veľmi častý) variant s fakultatívnym príznakom <± potajme, ukradomky>.

3. Sémantizáciou príznaku <potajme, ukradomky> vznikla tretia seméma „kvárnik“ s významovým jadrom ‚vyberať si jedlá ukradomky‘. Parafráza významu: (obyčajne) dieťa, ktoré si ukradomky vyberá dobré jedlá, beria z dobrých jedál. Neveľmi častý význam poznáme najmä zo stredného a východného Slovenska.

Ak porovnáme uvedené semémy, vidíme, že v prvom prípade má dištinktívnu platnosť príznak <kvalitatívny výber>, v druhom prípade <kvantitatívny výber>, v treťom <potajme, ukradomky>. Významovú stavbu slova maškrtník v slovenských nárečiach by sme mohli vyjadriť aj ako jedno sémantické pole; pri každom význame by sme vyznačili ako relevantné vyššie uvedené príznaky na spoločnej matrici. Matrica by obsahovala súbor relevantných príznakov všetkých semém.

Ďalej sa ukázalo, že sémantický príznak, prípadne zväzok sémantických príznakov môže byť rozložený na celom území pomerne rovnomerne (to sa týka významov, ktoré sú z hľadiska dnešného používania najbežnejšie, základné), okrajovejšie významy a najmä významy pri slovách s obmedzenejším používaním majú obyčajne svoje zemepisné areály. Napr. poukaz na niektoré stránky „zlého človeka“ pri slovách šarha a šinter je charakteristický pre stredné Slovensko. Dá sa tu pomýšľať na atrakciu (sémantickú analógiu) slov šibal/šibenec — šinter — šarha.

3.2. Sémantická stavba polysémickej lexikálnej jednoty. Variant lexikálneho významu. Pri znázornení významovej stavby polysémickej lexikálnej jednotky napr. na matrici vidíme, že niektoré príznaky predstavujú konštitutívne prvky danej semémy, iné sa však neuplatňujú, vylučujú sa, ale sú zas konštitutívnymi prvkami ďalšej semémy (ďalších semém). Diferenciálnu platnosť majú tie príznaky, ktorými sa jednotlivé semémy pri spoločnom sémantickom prieniku odlišujú. Žiada sa dodať, že výrazom zákonitostí sémantickej spájateľnosti (na rovine paradigmatickej, systémovej) sú isté zákonitosti lexikálnej spájateľnosti (na symagmatickej rovine). Významové členenie sa obyčajne nedá chápať iba ako lineárne rozvíjanie základného významu.

Takýto — skoro by sme povedali — ideálny obraz komplikujú prechodné javy, ktorými sú varianty lexikálneho významu.[10] Významové jadro sa môže v istej oblasti (alebo na jednom mieste, ak ide o slovo, ktorého dynamika je z nejakých dôvodov výrazná) rozvíjať o ďalší príznak (príznaky), ktorý nemá dištinktívnu platnosť. Tento (obligatórny alebo fakultatívny) sémantický príznak je v pomere k danému významovému jadru periférny, ale v inej seméme môže byť konštitutívnym prvkom významového jadra a okrajové postavenie majú zas iné príznaky. Z hľadiska danej semémy je to sprievodný sémantický príznak, z hľadiska pojmového poukazuje na niektorý okrajovejší príznak javu. Uveďme niekoľko príkladov:

Variant 2. semémy slova maškrtník, typický pre východné Slovensko, sa odlišuje od semémy „nenásytník, pažravec“ potenciálnym komponentom <± potajme, ukradomky>. Tento príznak tvorí v 3. seméme „kvárnik“ významové jadro, tu sa stal diferenciačným prvkom v pomere k seméme „nenásytník, pažravec“. Omnoho zložitejšia je, práve vzhľadom na existenciu sémantických variantov, segmentácia ustupujúcich slov, vyznačujúcich sa výraznou sémantickou dynamikou. Dobrým príkladom môže byť slovo holomok. V bohato členenej sémantike tohto slova v slovenských nárečiach sa okrem iného osamostatnila kategória <vek>. Osobitnými semémami sa označuje <osoba (mužská)> ˄ <nedospelosť> ˄ <detský vek>, t.j. „mladík, mládenček, výrastok“ [37]popri „malý chlapec, dieťa“. Pravda, pri pomenovaní nedospelej osoby sa s príznakom <nedospelosť> neraz spájajú aj ďalšie príznaky príznačné pre dorastajúceho mládenca, napr. <neskúsenosť, nerozvážnosť>, <vyčíňanie>, <mentálna bystrosť>. Tak vznikajú viaceré varianty, ktoré tvoria prechodné stupne k iným semémam. Ešte zložitejšia je situácia pri pomenovaní človeka s istými negatívnymi vlastnosťami. V tomto okruhu je najvýraznejšia seméma s komponentom <nízke charakterové vlastnosti, podlosť, nečestnosť>. Ide o semému „ničomník“. Otázne je, či chápať významy konštituované pomerne málo frekventovanými komponentami <ľahkomyseľnosť, márnotratnosť>, <neslušné správanie, nevychovanosť>, <hrubosť, surovosť>, <lenivosť>, <špinavosť, neporiadnosť, neogabanosť> ako spoločensky a zemepisne úzko obmedzené osobitné semémy slova holomok alebo varianty nejakého všeobecnejšieho významu, napr. „človek s istými negatívnymi vlastnosťami“. Otázku variantu lexikálneho významu treba podrobnejšie skúmať aj z hľadiska spisovného jazyka.

Tieto príklady vedú k podstatnému problému lexikálnej sémantiky. Lexikálno-sémantická štruktúra predstavuje sieť vzťahov. Ale musia tu byť aj pevné uzlové body lexikálno-sémantického systému, ktoré umožňujú komunikatívny styk. O ne sa na jednej strane opiera možnosť komunikácie a na druhej strane z nich vychádza potenciálna variabilita v reči. A tu sú aj korene neustáleho napätia medzi lexikológiou a lexikografiou. Kontinuálne jazykové vzťahy (najmä v lexikálnej sémantike) treba v lexikografickom spracúvaní podávať ako diskrétne javy.

3.3. K vývinu lexikálneho významu. Zmeny lexikálneho významu majú dve základné podoby. Týkajú sa a) lexikálnej spájateľnosti, b) sémantickej spájateľnosti.

a) Pri lexikálnej spájateľnosti ide o zmeny v obsadení sémantických pozícií aktantov. To je tzv. zužovanie, rozširovanie, prenášanie významu a pod. Tieto zmeny sú vnímateľné bezprostredným pozorovaním, prebiehajú na úrovni reči. Pri zmenách sémantických pozícií je dôležité, či sa mení sémantická trieda nositeľa vlastnosti, činiteľa deja, zásahu deja, okolnosti deja alebo či sa zmena týka obligatórnosti samotných valenčných pozícií. Zmena je tým výraznejšia, čím je v onomatologickej štruktúre centrálnejšia, čím ide o hierarchicky vyšší sémantický komponent. Napr. ako posun k homonymám sa hodnotí zmena príznaku genus proximum pri slove šarha <osoba, dieťa> → <zviera : splašený kôň>, <vec : peceň chleba> alebo pri slove holomok <dospelý človek, výrastok, dieťa> → <vec : pozostatky z obilia>.

b) Zmeny sémantickej spájateľnosti (na rovine jazykového systému) zisťujeme komplexnou sémantickou analýzou. Jednak ide o pribúdanie okrajových, sprievodných sémantických príznakov; v tejto zmene sa prejavuje istá zmena v chápaní pomenovanej veci (v onomaziologickom procese sa vnímajú aj ďalšie, okrajovejšie stránky objektívnej reality); jazykovým spracovaním takého odrazu sa konštituuje variant lexikálneho významu. Alebo ide o zmenu relevantných sémantických príznakov; výsledkom je zmena v sémantickej štruktúre slova (pribúdanie/ubúdanie semém). Napr. zmenu semémy ras „surovec, ukrutník, násilník“ na „kazisvet, ničitel“ pochopíme ako zmenu príznakov <hrubosť, surovosť> ˄ <k veciam okolitého sveta> ˄ <sebectvo, výbojnosť> ⊂ <osoba (mužská)> → <± hrubosť, surovosť> ˄ <ničenie, zabíjanie> ˄ <± veci okolitého sveta> ⊂ <osoba (mužská)>.

Zmeny lexikálnej a sémantickej spájateľnosti úzko súvisia. Pri zmenách lexikálnej spájateľnosti treba skúmať, aké zmeny sémantickej spájateľnosti za nimi stoja.

Príčiny zmien významovej stavby slova vidíme v súhre mimojazykových činiteľov (aktívny postoj subjektu k vnímanej a pomenúvanej skutočnosti) a vnútrojazykových činiteľov (atrakcia prvkov mikrosystému).

Azda sa nám podarilo ukázať, že jazykovozemepisný aspekt prináša dôležité poznatky aj pre osvetľovanie základných otázok lexikálnej sémantiky.

 

[38]R É S U M É

Lexikalische Bedeutung und benannte Wirklichkeit unter sprachgeographischem Gesichtspunkt

1. Die lexikalische Bedeutung stellt eine historisch entstandene (also sich entwickelnde) hierarchisch organisierte Struktur der semantischen Merkmale verschiedener Abstraktionsebenen dar, die sich nach bestimmten Regeln verbinden. Zur Erfassung des semantischen Baus der lexikalischen Einheit führt die komplexe semantische Analyse. Das grundlegende methodische Verfahren ist die Analyse der paradigmatischen Beziehungen im Mikrosystem, das jedoch mit der Analyse der syntagmatischen Beziehungen (im Sprechakt) eng zusammenhängt.

2. Wir formulieren unseren Standpunkt zu einigen Grundfragen der lexikalischen Semantik auf Grund der sprachgeographischen Untersuchung der individuellen Verwendung der Wörter maškrtník, šarha, šinter, ras, holomok, šibal, huncút, figliar, šelma, beštia, paskuda/paskudník in 400 Orten des slowakischen Sprachgebietes.

3.1. Bemerkungen zu den semantischen Merkmalen. Die semantische Struktur des Wortes maškrtník („Leckermaul“) in der Schriftsprache und in den slowakischen Mundarten. Obligatorische und fakultative semantische Merkmale (vom sprachgeographischem Aspekt gewertet). In den Mundarten machen die Semantik des Wortes maškrtník (wenigstens) drei Sememe aus. Die distinktive Gültigkeit haben die Merkmale (1) <qualitative Auswahl>, (2) <quantitative Auswahl>, (3) <geheim>.

3.2. Varianten der lexikalischen Bedeutung. Der Bedeutungskern kann durch ein weiteres Merkmal (Merkmale), das keine distinktive Gültigkeit hat, erweitert werden. Im gegebenen Semem hat es eine periphere Stellung, aber in anderen Sememen dieses Wortes gehört es zu den konstitutiven Elementen des Bedeutungskernes.

3.4. Die Veränderungen der lexikalischen Bedeutung betreffen a) die lexikalische Verbindbarkeit (es handelt sich um die Veränderung der semantischen Positionen der Aktanten im Sprechakt), b) die semantische Verbindbarkeit (es handelt sich um die Veränderung der relevanten oder nicht-relevanten semantischen Merkmale im Sprachsystem).

Slovo a slovesnost, ročník 41 (1980), číslo 1, s. 32-38

Předchozí Igor Němec: Jazykové ztvárnění psychického odrazu skutečnosti v lexikální význam

Následující Blanka Borovičková, Vlastislav Maláč: Analýza koartikulačních vlivů na časové mikročlenění souhláskových skupin