Jazyková situácia v Indii

Anna Rácová

[Rozhledy]

(pdf)

Языковая ситуация в Индии / The linguistic situation in India

India je mnohonárodnostná rozvojová krajina, potýkajúca sa so závažnými problémami hospodárskeho, sociálneho, politického, náboženského a v neposlednom rade aj jazykového charakteru. Indické obyvateľstvo, aj etnicky veľmi rozmanité, nielenže hovorí veľkým množstvom jazykov s bohatou či menej bohatou, ale často aj s nijakou literárnou tradíciou, no tieto jazyky patria navyše do niekoľkých jazykových rodín.

Indoárijské národy žijúce v severnej a centrálnej časti Indie (72 % všetkého obyvateľstva) hovoria indoeurópskymi jazykmi, južnú Indiu obývajú drávidské národy (asi 1/4 všetkého obyvateľstva) hovoriace drávidskými jazykmi a malé národy a kmene, žijúce najmä v horských oblastiach severnej, východnej a centrálnej Indie, hovoria mundskými a monkhmérskymi jazykmi. Prirodzene, všetky indické jazyky nemajú rovnakú pozíciu v krajine, ani význam.

Pri sčítaní ľudu r. 1961 zaregistrovali v Indii 187 jazykov, z toho 23 takých, ktorými hovorí viac ako 1 milión ľudí. Títo dovedna predstavujú 97,3 % všetkého indického obyvateľstva. V Indii však, na rozdiel od iných viacjazyčných krajín, nejestvuje ani jeden jazyk, ktorým by hovorila absolútna väčšina obyvateľstva. Najpočetnejšie je obyvateľstvo hovoriace po hindsky, ale aj to predstavuje len 30,4 % všetkých obyvateľov Indie (1961). A súčasne viacerými indickými jazykmi, napr. po hindsky, telugsky, maráthsky, tamilsky, bengálsky, hovorí viac ako 30 mil. ľudí, a tým sa tieto jazyky zaraďujú medzi najrozšírenejšie na svete.

Táto skutočnosť, spolu s inými faktormi, napr. kultúrnymi, historickými a geografickými, spôsobuje, že jazyková situácia v Indii je veľmi zložitá a jej dôkladné poznanie je neobyčajne ťažké. A neľahké je aj také riešenie, ktoré by uspokojilo väčšinu obyvateľstva.

Indická ústava uznáva len 15 indických jazykov, a to z indoeurópskych asámčinu, bengálčinu, gudžarátčinu, hindčinu, kašmírčinu, maráthčinu, pandžábčinu, sanskrit, sindhčinu, urdčinu, urijčinu a z drávidských jazykov kannadčinu, malajalámčinu, tamilčinu a telugčinu. Hovorí nimi vyše 88 % indického obyvateľstva. Vo všetkých týchto jazykoch jestvuje bohatá literatúra a takmer všetky slúžili ako vyučovací jazyk až po strednú školu dlho pred vyhlásením nezávislosti r. 1947 (Krishnamurti, 1979, s. 676).

V oslobodenej Indii úloha týchto „hlavných“ jazykov ustavične rástla. R. 1956 sa krajina začala reorganizovať na jazykovom základe na zväzové štáty a teritória. Výsledkom reorganizácie bolo zjednotenie najväčších indických národov do štátov, v ktorých žije od 75 % (Pandžábci, Rádžasthánci) do 99,7 % (Asámci) predstaviteľov daného národa. Osobitná situácia sa vytvorila v rozsiahlej hindojazyčnej oblasti, kde jestvujú tri hindofónne štáty Uttarpradéš, Madhjapradéš a Hariána, ku ktorým sa pričleňuje Bihár, kde je hindčina tiež najrozšírenejším jazykom, a Rádžasthán, kde po hindsky hovorí 1/3 obyvateľstva. Prvé tri uvedené štáty sústreďujú 3/4 všetkého po hindsky hovoriaceho obyvateľstva a spolu s Bihárom, Rádžasthánom a Pandžábom až 95 % po hindsky hovoriaceho obyvateľstva (Sdasjuk, 1981, s. 17).

V priebehu 60-tych rokov uznala väčšina indických štátov regionálny jazyk za úradný pre miestnu administratívu aj pre vyššie vzdelávanie. Z hlavných indických jazykov uvedených v ústave len sanskrit a sindhčina nie sú úradným jazykom ani v jednom indickom štáte. Naproti tomu hindčina je dominantným a úradným jazykom vo viacerých štátoch, a hoci nie je jazykom len jedného národa, v ostatnom čase sa v politickom dialógu objavuje idea dominantného hindského národa (Brass, 1974, s. 15).

[243]Napriek tomu, že jazykovej otázke sa venuje v Indii sústavná pozornosť, problémy ani zďaleka nemožno považovať za doriešené. Situácia sa neraz skomplikovala aj tým, že sa zdôrazňoval politický aspekt jazykového problému, čo sa prejavilo napr. v rozmanitých jazykových hnutiach. K takýmto hnutiam dochádzalo najčastejšie v hindofónnej oblasti, kde popri dominantnej hindčine jestvuje rad regionálnych jazykov a dialektov so starou a bohatou literárnou tradíciou, ktoré sa síce neuvádzajú v ústave, ale značná časť obyvateľstva ich považuje za svoj materinský jazyk. Cieľom jazykových hnutí bolo reorganizovať už jestvujúci štát v rámci Indickej únie, ako výborne opisuje Brass (1974) a z marxistického lingvisticko-sociologického hľadiska i Černyšev (1982), ktorý sa sústreďuje aj na vzťah hindčiny a urdčiny a na úsilie získať pre urdčinu štatút druhého úradného jazyka v štáte.

Ústredná vláda sa usilovala aj po všeobecnej reorganizácii republiky na jazykovom základe uspokojiť jazykové požiadavky rozmanitého charakteru a rozličných skupín obyvateľstva, pravda, ak neohrozovali jednotu a integritu krajiny, ak mali širokú ľudovú podporu v danej oblasti a ak požiadavku rozdeliť mnohojazykový štát podporovali rozličné jazykové skupiny.

Hnutie v severnom Biháre, ktorého cieľom bolo vyčleniť samostatný štát Mithilu z oblastí, kde sa hovorí hlavne po mithilsky, bolo neúspešné. Nezískalo si širokú podporu, lebo púha existencia samostatného jazyka s významným literárnym bohatstvom, pri súčasnej absencii iných predpokladov, nestačila na to, aby sa u mithilsky hovoriaceho obyvateľstva vytvorilo jazykové povedomie alebo vedomie príslušnosti k istej skupine ľudí.

Ináč to bolo napríklad pri hnutí, výsledkom ktorého bolo rozdelenie Pandžábu na dva štáty, na Pandžáb s úradným jazykom pandžábčinou a Hariánu s hindčinou. Tu sa ukázalo, že jazyková požiadavka sa môže stať pláštikom na zakrytie požiadaviek iného charakteru.

V pandžábskom hnutí išlo predovšetkým o vytvorenie samostatného sikhského štátu. Jeho vodcovia však pochopili, že vláda nesplní ich požiadavky založené na náboženstve, a preto ustavične zdôrazňovali jazykovú podstatu požiadaviek, že ich treba splniť nie preto, aby sikhská komunita mala svoj vlastný štát, ale preto, že nesplnenie požiadavky vytvoriť štát so samostatným regionálnym jazykom — pandžábčinou by znamenalo diskrimináciu náboženskej skupiny, ktorá týmto odlišným jazykom hovorí. V tomto hnutí sa dokončila jazyková diferenciácia medzi hinduistami a sikhami na náboženskom základe, keď po pandžábsky hovoriaci hinduisti vyhlásili pri sčítaní ľudu (1951, 1961) za svoj materinský jazyk hindčinu. Pravda, hnutie bolo úspešné až potom, keď sa aj obyvatelia Hariány, vtedy časti Pandžábu, dožadovali samostatného štátu, v ktorom by úradným jazykom bola hindčina, a tým vlastne podporili požiadavky sikhov.

Medzi najzávažnejšie problémy jazykovej situácie v hindofónnej oblasti patrí antagonistický vzťah medzi prívržencami hindčiny a urdčiny, dvoch literárnych podôb jazyka, líšiacich sa grafikou a lexikou, ktoré vznikli na báze hindustánčiny, dodnes hojne rozšíreného hovorového jazyka. Po r. 1947 sa hindčina stala dominantným jazykom štátov severnej Indie, kde žilo veľa ľudí, ktorí za svoju materčinu považovali urdčinu. Prívrženci urdčiny vyvolali v 50-tych rokoch jazykové hnutie, cieľom ktorého bolo získať pre urdčinu štatút druhého úradného jazyka v Biháre, Uttarpradéši, Pandžábe ako i v Dillí. Hoci základný cieľ dosiahli len čiastočne (ich požiadavka sa realizovala len v Biháre), získali ústavné záruky, že urdčina sa môže voľne používať pri vzdelávaní i v úradnom styku v uvedených štátoch, a v 60-tych rokoch aj niekoľko ďalších ústupkov od indickej vlády. Napriek tomu sa však jej pozícia zhoršovala a počet obyvateľov hovoriacich po urdsky sa znižoval. Situáciu priostrila aj tendencia prekonávať jestvujúci stav, t. j. existenciu dvoch literárnych podôb jedného jazyka, a stanoviť len jednu podobu jedného jazyka.

[244]Pravda, vzťah medzi dominantným a regionálnym jazykom v hindojazyčnej oblasti sa nerieši vždy antagonisticky. Častejšie dochádza k postupnému prechodu obyvateľstva na hindčinu, alebo k vzniku stabilného funkčného bilingvalizmu (Černyšev, 1982).

Bilingvalizmus je jav v Indii veľmi rozšírený a nevzťahuje sa len na hindofónnu oblasť. V stabilných bilingválnych kontextoch dochádza k zbližovaniu hovorových podôb oboch jazykov, a to aj takých, ktoré sú v štandardnej podobe celkom odlišné. Ilustrovať to možno na situácii v Tamilnáde (Pandit, 1972). Všetci obyvatelia, ktorých materinským jazykom je sauraštrí, sú bilingválni: používajú sauraštrí v domácom prostredí a tamilčinu v ostatných kontextoch. V tejto situácii dochádza k podstatnej konvergencii v syntaktických pravidlách hovorovej tamilčiny a sauraštrí, výsledkom čoho je aj to, že Tamilec zvládne sauraštrí rýchlejšie ako Ind, ktorého materčinou je gudžarátčina, historicky príbuzná so šaurastrí.

Stabilné bilingválne kontexty sa vytvárajú, prirodzene, aj v pohraničných oblastiach susediacich štátov a aj tu dochádza k podobnému zbližovaniu dvoch odlišných jazykov, ako ukazujú napr. Gumperz a Wilson (1971) na indoeurópskej maráthčine a drávidskej kannadčine.

Viacjazyčné spoločnosti tak dokazujú, že rozdielnosť jazykov nie je absolútna, ale vyplýva z intenzity kontaktu a sociálneho kontextu.

Podobne možno v Indii za veľmi rozšírený jav považovať aj multilingvalizmus. V rámci jedného štátu tu vedľa seba žijú ľudia, hovoriaci rozličnými jazykmi a dialektami, zachovávajúci si často po celé generácie svoje jazykové obyčaje. Ind, žijúci mimo svojho rodného štátu, často hovorí doma svojím materinským jazykom, pričom v inom než domácom prostredí používa miestny hovorový jazyk alebo i viacej jazykov. Pravdaže, jednotlivé jazyky majú odlišné úlohy v jeho živote, ako výstižne a vtipne opisuje Pandit (1979). Ako príklad si vyberá jazykový profil obyvateľa Bombaje, ktorého materinským jazykom je gudžarátčina. Je pochopitelné, že v domácom prostredí gudžarátsky biznisman hovorí káthiavárskym dialektom. Pretože miestnym jazykom je maráthčina, ktorá je tiež jazykom domácich obchodníkov, bude hovoriť po maráthsky na miestnom trhu. V predmestskej železnici bude používať hindustánčinu, v práci, ak obchoduje s korením, bude hovoriť po kaččhsky, večer môže ísť do kina na film, v ktorom sa bude hovoriť po hindustánsky, alebo si prečíta noviny v gudžarátčine. Ak je vzdelaný, môže ísť na anglický film alebo počúvať anglický komentár športovej udalosti v rádiu. Teda denne bude používať niekolko jazykov, no jeho znalosť týchto jazykov bude obmedzená len na hovorové použitie v istom kontexte či situácii. V plnom rozsahu bude používať len svoj materinský jazyk a miestny hovorový jazyk.

Popri uvedených jazykových problémoch jestvuje v Indii ešte celý rad ďalších otázok, ktoré priťahujú pozornosť lingvistov a sociolingvistov. Je to napríklad existencia diglosie v niektorých indických jazykoch, problém štandardizácie, jazykových zmien, úloha jazyka pri politickej identifikácii, existencia početných regionálnych, sociálnych a najmä kastových dialektov a podobne. No k najdôležitejším isto patrí problém úradného jazyka.

V diskusiách o tom, ktorý z indických jazykov by sa mohol po vyhlásení nezávislosti na britskom koloniálnom panstve (1947), počas ktorého túto úlohu plnila angličtina, stať úradným jazykom Únie, tzn. jazykom, pomocou ktorého by ústredná vláda komunikovala s vládami jednotlivých štátov a ktorý by slúžil ako nadnárodný jazyk v Indii, dostal sa do popredia politický aspekt jazykového problému.

O status úradného jazyka sa uchádzali hindčina, hindustánčina, bengálčina, sanskrit a angličtina. Diskusie v parlamente čoskoro ukázali, že tu šlo predovšetkým o politický súboj medzi zástancami angličtiny a zástancami hindčiny. Tí, ktorí presadzovali angličtinu, poukazovali na jej internacionálny charakter a na to, že jej znalosť pomáha Indom oboznamovať sa s výdobytkami svetovej vedy a techniky [245]a súčasne aj presadzovať sa na medzinárodných fórach. Zdôrazňovali aj skutočnosť, že angličtina zohrala významnú úlohu pri politickom zjednotení krajiny, pri získaní politickej nezávislosti.

Tí, ktorí presadzovali hindčinu, vychádzali zo skutočnosti, že angličtina nie je jazykom nijakého indického národa a že miestny úradný jazyk je prejavom a súčasťou národnej slobody. Hindčina je jazykom veľkej časti indického obyvateľstva, a ako taká je najvhodnejšia na to, aby sa stala linguou francou v Indii.

Diskusie v parlamente sa skončili kompromisom. Ich výsledkom bol článok v ústave, podľa ktorého sa na úradné účely Únie mala používať angličtina do r. 1965, a potom ju mala vystriedať hindčina. Ale neskoršie sa zistilo, že úplné preorientovanie na hindčinu sa nedá realizovať v uvedenom období. Preto Zákon o úradnom jazyku z r. 1963 stanovuje, že angličtina sa môže naďalej používať popri hindčine pre všetky úradné účely Únie, pre ktoré slúžila pred r. 1965, ako aj na rokovanie v parlamente.

Podľa ustanovenia zákona vláda r. 1976 vypracovala Pravidlá o úradnom jazyku aplikovateľné na všetku úradnú činnosť ústrednej vlády, ako aj korporácií a spoločností, ktoré pod ňu patria. Podľa uvedených pravidiel má všetko komunikovanie smerujúce od ústrednej vlády k štátu, teritóriu alebo indivíduu v Uttarpradéši, Himáčalpradéši, Madhjapradéši, Biháre, Rádžastháne, Hariáne a Dillí prebiehať v hindčine. So štátnymi inštitúciami v Pandžábe, Gudžaráte, Maháráštre, Čandígarhu a na Andamanoch a Nikobaroch ústredná vláda komunikuje tiež v hindčine, ale s jednotlivcami buď po hindsky, alebo po anglicky. S inštitúciami a jednotlivcami neuvedených štátov a zväzových teritórií po anglicky.

Spomenuté pravidlá obsahujú aj niekoľko ďalších inštrukcií, napr. že interministerálne a interdepartmentálne komunikovanie môže prebiehať v hindčine alebo v angličtine, že na všetky prípisy v hindčine treba odpovedať po hindsky, že procedurálna literatúra, zahrnujúca príručky ústrednej vlády, má byť v hindčine aj v angličtine (v diglotickej podobe) a pod.

Medzi najnovšie práce o jazykovej politike v súčasnej Indii, v ktorej sa veľmi podrobne analyzujú diskusie v parlamente a rozoberajú a komentujú sa články ústavy a iných zákonodárnych aktov týkajúcich sa úradného jazyka, patrí nesporne práca K. L. Gándhího Jazykovaja politika v sovremennoj Indii (Moskva 1982, 183 s.). Vznikla počas jeho pobytu na indickom veľvyslanectve v ZSSR, čo sa odrazilo napr. na tom, že Gándhí uvádza aj názory sovietskych odborníkov, na rozdiel od viacerých bádateľov, ktorí skúmajú daný problém na západe alebo v Indii.

Gándhí skúma jazykovú otázku aj v súvislosti s činnosťou najvýznamnejších indických politických strán. Všetky síce hlásali potrebu rozšírenia regionálnych jazykov, ale ani jedna z nich nepredložila konkrétny program opatrení, ktoré by k tomu mali viesť. Po preskúmaní ich postojov k riešeniu jazykovej otázky dochádza k záverom, že politické strany zamerané proti hindčine uspeli vo svojej stratégii, zatiaľ čo strany, ktoré hindčinu podporovali, robili často kompromisy a ústupky. A tak, hoci sa dnes v ústave vyhlasuje hindčina za hlavný úradný jazyk v Indii, vykonáva sa málo systematickej a plánovitej práce pre to, aby sa jej zabezpečilo naozaj hlavné postavenie v úlohe úradného jazyka Únie.

Je očividné, že v spore o úradný jazyk Gándhí stojí na strane hindčiny, pravda, racionálne, bez zbytočnej vášne, a veľmi to cítiť aj z úvah venovaných kritériám výberu úradného jazyka. Pri výbere jazyka pre oficiálne účely by sa mali brať do úvahy rozličné racionálne, ekonomické, politické a kultúrne kritériá, ktoré sa majú navzájom dopĺňať. Za základné treba považovať z racionálnych zabezpečenie efektívnosti pri spravovaní krajiny, služba rozvoju vedy a techniky, z ekonomických zabezpečenie rovnosti možností pri prijímaní do práce, z politických zabezpečenie dodržiavania demokratických noriem a z kultúrnych pomoc rastu národnej prestíže a prijateľnosť jazyka pre obyvateľstvo, ktoré ním nehovorí. Jediným takým jazykom [246]v Indii je hindčina, a ak aj v súčasnosti nezodpovedá presne uvedeným kritériám, nie je to jej chyba (napr. nedostatočne rozvinutá hindčina pre efektívne využívanie v správe, alebo pre rozvoj vedy a techniky preto, že nemala také možnosti fungovania v danej sfére ako angličtina). A pravdaže, nezabúda zdôrazniť ani nevýhody, ktoré vyplývajú pre Indiu zo zveličovania významu angličtiny (napr. to, že v Indii sa zanedbáva štúdium iných cudzích jazykov alebo skutočnosť, že indická lexika a terminológia sa lepšie hodí na vyjadrenie myšlienok Inda než angličtina a pod.).

Všeobecne sa dá povedať, že ústredná vláda podporuje progresívne využívanie hindčiny ako úradného jazyka Únie a ako spojovacieho jazyka medzi ústredím a štátmi, i medzi jednotlivými štátmi. Nerobí to však násilne (neusiluje sa vnútiť hindčinu nehindsky hovoriacim oblastiam), ale ani dostatočne dôrazne. Napriek činnosti mnohých orgánov a inštitúcií, ktoré napomáhajú šíriť hindčinu, výsledky nie sú uspokojivé. Preto Gándhí navrhuje najzákladnejšie kroky, ktoré treba podniknúť, aby hindčina ako úradný jazyk celkom nahradila angličtinu: úradný jazyk by mal mať takú podobu hindčiny, ktorá by si v základných črtách zachovala svoju stavbu, ale na periférii jej štruktúry by sa mohli uplatňovať aj prvky iných indických jazykov a dialektov; treba zabezpečiť zvýšenie percenta gramotnosti; treba garantovať, že jazyk sa nepremení na nástroj kultúrneho a ekonomického vykorisťovania a pod.

Za cenný prínos Gándhího knihy treba považovať nielen dôkladné a bystré analýzy rozmanitých oficiálnych dokumentov a práce rozličných inštitúcií (často po prvý raz uvedené vo vedeckej literatúre), ale najmä skutočnosť, že na základe dobrej znalosti pomerov prináša aj rad nápadov, plánov, návrhov a prognóz, založených neraz na štúdiu sociologických prameňov, ktoré by pri správnom pochopení a využití mohli pomôcť dôkladnejšie riešiť problém úradného jazyka v Indii. A možnože aj pri poznávaní jazykovej situácie v Indii vôbec, lebo napriek istej podobnosti s inými viacjazyčnými krajinami, napr. ZSSR, Indonéziou, Švajčiarskom a pod., predsa len je špecifická, a preto treba vytvoriť vlastný model jej riešenia.

 

LITERATURA

 

BRASS, P. R.: Language, religion and politics in North India. London 1974.

ČERNYŠEV, V. A.: Predislovije. In: K. L. Gándhí, Jazykovaja politika v sovremennoj Indii. Moskva 1982, s. 5—14.

GUMPERZ, J. J. - WILSON, R.: Convergence and creolisation: a case from Indo-Aryan/Dravidian border in India. In: Pidginisation and creolisation. Ed. Dell H. Hymes. London 1971, s. 151—167.

KRISHNAMURTI, Bh.: Problems of language standardization in India. In: Language and society. Ed. William C. McCormack - Stephen A. Wurm. The Hague - Paris - New York 1979, s. 673—692.

PANDIT, P. B.: India as a sociolinguistic area. Poona 1972.

PANDIT, P. B.: Perspectives on sociolinguistics in India. In: Language and society. Ed. William C. McCormack - Stephen A. Wurm. The Hague - Paris - New York 1979, s. 171—182.

SDASJUK, G. V.: Štaty Indii. Moskva 1981.

Slovo a slovesnost, ročník 45 (1984), číslo 3, s. 242-246

Předchozí Jan Petr: K novým sociolingvistickým publikacím o moldavském jazyce

Následující Jan Petr: Příspěvek k národně-ruskému bilingvismu