Lexikálne obmedzenie genitívu druhovej príslušnosti

František Miko

[Articles]

(pdf)

Лексическое ограничение родительного видовой принадлежности / Restriction lexicale du génitif de l’espèce

Hranica medzi „gramatickým“ a „lexikálnym“ a súčinnosť obidvoch sfér systému jazyka je stará otázka. Chceli by sme ju demonštrovať na jednej z väzieb adnominálneho genitívu, na type srdce junáka (gesto rečníka, krv dobrodruha, odvaha akrobata, postava atléta, funkcia tajomníka, plat profesora ap.). Máme pritom na mysli spojenia takého druhu ako napr. „v hrudi mu bije srdce junáka“, „v žilách mu koluje krv dobrodruha“, „chýbalo mu gesto rečníka“, „poberal plat profesora“ atď. V Morfológii slovenského jazyka[1] voláme tento typ väzby genitívom druhovej príslušnosti.

Charakter tejto väzby je daný opozíciou voči základnému typu adnominálneho genitívu, ktorý predstavuje väzba strecha domu. Je to genitív príslušnosti. Systém parciálnych významov adnominálneho genitívu si predstavujeme tak, že tieto významy sú diferenciáciou všeobecného významu príslušnosti.

Význam príslušnosti treba v morfologických reláciách chápať ako vzťah príslušnosti nadradenej substancie k podradenej substancii, v logických reláciách ako vzťah „časti“ k „celku“, ako príslušnosť „časti“ k „celku“. Obidve substancie tvoria relief figúry (nadradená substancia) a pozadia (podradená substancia). V syntaktických súvislostiach pozadie determinuje figúru, t. j.: substancia, ktorá reprezentuje „časť“, je determinovaná svojou príslušnosťou k substancii predstavujúcej „celok“. To je podstata tzv. prívlastkového genitívu. Morfologickú stránku tejto väzby reprezentuje sémantika, ktorú tvorí spomenutý vzťah.[2]

Je dané špecifickosťou vzťahu, že doň môžu vstupovať len niektoré javy. Zo špecifickosti vzťahu tu vyplývajú isté obmedzenia.

Vzťah časť—celok v uvažovanej väzbe je sémantickým reflexom reálnych vzťahov, pravda, v možných gnozeologických modifikáciách. Tieto vzťahy jestvujú všade tam, kde je možná analýza, t. j. kde sme schopní na danom jave rozlíšiť nejaký jeho komponent alebo moment, ktorý chápeme ako časť analyzovaného javu. Možnosti analýzy sú, ako vieme, neobmedzené. Niet javu, reálneho alebo potenciálneho, ktorý by sa nedal chápať ako celok pre istú časť alebo ako časť pre istý celok. To platí aj pre také limitné kozmologické entity, ako vesmír, skutočnosť, realita (porov. spojenia vesmír nášho kozmogonického času, realita heglovskej observancie ap.).

Výskyt substantív vo väzbe adnominálneho genitívu je takto i v pozícii nadradeného i v pozícii podradeného člena neobmedzený. Ak substantíva v tejto väzbe označíme ako N^p a N^t (N^p — substantívum v úlohe „časti“ (pars), N^t — substantívum v úlohe „celku“ (totum)), môžeme to vyjadriť formulou:

(1)

[150]pričom n = počet všetkých N, i ≠ j (okrem istých limitných prípadov ako král kráľov ap.).

Podľa toho množina substantív, ktoré alternatívne stoja v príslušnom, jednom alebo druhom gramatickom postavení vo väzbe N^p—N^t, je neobmedzená a rovná sa v obidvoch prípadoch súčtu všetkých substantív.

Táto formula predstavuje množinu substantívnych dvojíc možných na základe vzťahu príslušnosti, pravda, nešpecifikovane, bez toho, aby sa uvažovalo, ktoré substantíva na pravej strane prichádzajú do úvahy pre to-ktoré substantívum na ľavej strane. Zo spomenutého axiomatického predpokladu, že špecifickosti a individualite javu zodpovedá špecifickosť vzťahu a naopak, vyplýva, že uvedené možnosti sú obmedzené. Je samozrejmé, že tá-ktorá substancia na ľavej strane nemôže byť „časťou“ pre hociktorý „celok“ na pravej strane a naopak. Sú tu individuálne konfigurácie. Ak vychádzame z toho, že východiskovou je nadradená substancia, platí tu obmedzenie:

(2)

pričom séria l - k je pre každé i iná.

Platí, prirodzene, i opačne:

(3)

pričom séria p—v je pre každé j iná, tj. v prvom prípade hociktorému z nadradených substantív väzby danej adnominálnym genitívom zodpovedá vždy len niekoľko podradených substantív a v druhom prípade naopak. Napr. pre substantívum strecha sú to substantíva dom, budova, palác, škola, divadlo, chalupa, …, brána, plot, odpočívadlo, … Je to skupina substantív, ktorú možno vymedziť sémanticky, prípadne prostou kookurenciou. Naopak slovu dom v pozícii celku zodpovedajú nadradené slová strecha, základ, okno, dvere, …

Pravidlo (3) je len obrátenou podobou pravidla (2), a tak možno všeobecne povedať, že výskyt podradeného člena väzby N^p—N^t je determinovaný lexikálnou osobitosťou východiskového nadradeného člena. Je tu niečo, čo je podobné väzbe slovesa.[3]

Vyvstáva otázka, v akej súvislosti sú tu dve skutočnosti: a) že totiž alternatívne sú možné v obidvoch pozíciách väzby N^p—N^t všetky substantíva, čo vyjadruje všeobecnú povahu väzby, b) ale že pritom každému substantívu N^p v prvej pozícii zodpovedajú v druhej pozícii len niektoré substantíva N^t, čo vyjadruje detailnú situáciu.

Je to otázka súvislosti „gramatického“ s „lexikálnym“. Odpoveď tu nerobí ťažkosti a je dávno známa. To prvé, gramatické, nie je nič iné ako limitné zovšeobecnenie lexikálneho, je to jeho limitná kvantifikácia (potenciálne ‚všetky substantíva‘). „Lexikálne“ sa týka jednotlivého substantíva alebo obmedzených skupín substantív. Je tu rovina všeobecného a rovina zvláštneho. Obidve roviny súvisia v dôsledku totožnosti ich jednotiek. Rozlíšené sú tým, že v prvej rovine dominuje zreteľ na celok jednotiek, v druhej zreteľ na ich individualitu.

Všeobecné a zvláštne (jednotlivé) jestvuje v každej lexikálnej jednotke. Každé substantívum v uvedenej väzbe má to spoločné s ostatnými substantívami, že sa môže vyskytovať v tejto väzbe s niektorým iným substantívom. Odlišné, osobité má to, že sa pritom nespája s tými istými substantívami ako ostatné z nich. V prvom [151]ohľade sa daná jednotka uvažuje „len“ ako substantívum (‚gramatické‘ substantívum) v druhom „len“ ako lexikálna jednotka (‚lexikálne‘ substantívum). Oboje však tvorí jednotu, vzhľadom na ktorú treba vlastne hovoriť o morfolexikálnej jednotke.

 

Naša doterajšia úvaha bola však len prípravou na interpretáciu typu srdce junáka z tohto hľadiska.

Zmysel tejto väzby spočíva v tom, že substantívum v genitíve vyjadruje isté pregnantné vlastnosti nadradeného substantíva. Kým pri väzbe strecha domu išlo o determináciu substancie strecha prostou reláciou príslušnosti k celku dom, pri prvej väzbe vzťah príslušnosti ustupuje do pozadia a do popredia sa dostávajú sémantické črty substantíva junák ako kvalifikátory nadradeného substantíva, pričom na samom substantíve junák ako takom už tak nezáleží. V spojení strecha domu boli obidve substantíva relatívne rovnako relevantné, prirodzene, s tým, že substantívum domu je v pozadí, tu došlo k akejsi funkčnej degradácii podradeného substantíva. Vo väzbe typu srdce junáka podradené substantívum metonymicky vyjadruje druh nadradenej substancie.

Degradáciu podradeného substantíva v tejto väzbe možno doložiť istými argumentmi. Toto substantívum nemôže vo výpovedi nadviazať aktuálny pomenovací vzťah (menné číslo tu má platnosť všeobecného singuláru alebo plurálu). Jeho determinačné možnosti ďalej sú obmedzené (v istých prípadoch sa tu vyskytujú prívlastky, ako napr. výzor mladej ženy, svet mladých ľudí, miesto výpomocného kuriča ap.; sú to však vlastne tzv. druhové prívlastky, ktoré bližšie špecifikujú nadradený druh).

Je tu ešte dôležitý syntaktický príznak. Nadradené substantívum základného typu adnominálneho genitívu strecha domu nemožno pripísať dvom rozličným vlastníkom, nemôžu ho naraz vlastniť dve rozdielne substancie, lebo by vznikla bizarná veta: Brat má hlavu otca. Genitív druhovej príslušnosti takéto dve substancie dopúšťa. Je to možné vďaka tomu, že jedna zo substancií prichádzajúcich do úvahy v úlohe „vlastníka“ nadradenej substancie, totiž substancia v genitíve, bola vyradená ako vlastník a funguje len ako kvalifikátor: Brat ma v sebe odjakživa krv tuláka (t. j. tulácku krv):

Na pozadí tejto skutočnosti potom aj v takých „negramatických“ vetách ako Brat má hlavu otca pokúšame sa interpretovať genitív v zmysle druhovej príslušnosti.

Porov. v tejto súvislosti pokus o kalambúr pri vete Brat má v sebe krv tuláka. Máme na mysli situáciu, keď ide o transfúziu krvi, ktorú daroval nejaký tulák. Veta má potom obidvojaký zmysel a jej komickosť spočíva práve v tejto dvojitej paradoxnej platnosti zdanlivo jednoznačnej konštrukcie.

Práve takýto prípad konštrukcie s inou nadradenou substanciou, ktorá je vlastným majiteľom nadradenej substancie vo väzbe N^p—N^t, slúži ako hlavný diskriminátor významu druhovej príslušnosti. Porov. zdanlivo príbuzné konštrukcie: Krv tuláka v ňom odumrela — Krv tuláka odumrela. V prvom prípade ide o bratovu, v druhom o tulákovu krv. Rozhoduje pritom zmysel väzby, a nie zdanlivo jednoznačné formálne ukazovatele. Porov. pre toto tvrdenie povedzme vetu Mal na kabáte stopy od krvi tuláka. Sloveso ‚mať‘ tu vyjadruje lokáciu a nie vzťah inherencie.

Uvažovaná zmena vo význame väzby na prechode od genitívu príslušnosti ku genitívu druhovej príslušnosti sa nemôže zaobísť bez zmien v obmedzovacích pravidlách väzby. V nadradenej pozícii sa teoreticky môžu potenciálne vyskytnúť všetky substantíva — každá vec môže podliehať druhovej determinácii (prakticky sa však takto determinujú len javy životnej, spoločenskej alebo odbornej dôležitosti). V podradenej pozícii vystupujú len podstatné mená pomenúvajúce a) druh veci alebo b) jej nositeľa, v ktorom alebo u ktorého má daná vec markantnú alebo špecifickú podobu (pozitívnu alebo negatívnu, porov. srdce dobráka — srdce zloducha).

[152]Formula pre väzbu genitívu druhovej príslušnosti by mohla znieť takto:

(4)

pričom neplatí AN^t_j (okrem prípadov A = [spec]) a séria e - h sa v relácii k nadradenému substantívu vyznačuje príznakom [spec]/[preg].

Pre substantívum oko vo väzbe typu strecha domu prichádzajú do úvahy všetky názvy živých bytostí, vo väzbe typu srdce junáka v súhlase s danou formulou je tu značné stenčenie: oko (oči) — matky, laika, odborníka, politika, vojaka … Pritom dochádza k istému relatívnemu rozšíreniu väzby v inom smere: oko — lásky, nenávisti, spravodlivosti ap.

Rozhodujúcu úlohu pri konštituovaní tohto významu adnominálneho genitívu má pravá strana formuly, totiž slovnodruhová degradácia podradeného substantíva a ako dôsledok sémantických podmienok, ktoré s tým súvisia, i lexikálne obmedzenie podradenej pozície pre dané nadradené substantívum. V konštrukcii je teda sám gramatický alebo „pologramatický“ význam druhovej príslušnosti prius, kým príslušné lexikálne obmedzenie je posterius.

Pre súčinnosť gramatického a lexikálneho plánu v danom prípade možno uzavrieť, že špecifickosť gramatického významu má priamu ingerenciu na rozsah a sémantickú špecifickosť v lexikálnom obsadení danej gramatickej kategórie.

Vieme, že „gramatické“ a „lexikálne“, to sú dva póly na osi jazykovej abstrakcie. V tomto zmysle sú to konkurujúce javy. V morfolexikálnej jednotke vystupuje „gramatické“ a „lexikálne“ v komplementárnej súčinnosti, a to v dvoch reláciách: lexikálna sémantika je realizáciou morfologickej kategórie slovného druhu a ďalej táto sémantika je v implikačnom vzťahu ku gramatickým kategóriám slovného druhu (napr. sémantika istých podstatných mien implikuje kategóriu plurálu). Vo väzbe typu srdce junáka východisková gramatická kategória, ktorou je vzťah druhovej príslušnosti, implikuje zúžený rozsah pri lexikálnom obsadzovaní danej kategórie.

„Gramatické“, reprezentujúce maximum abstrakcie, implikuje v dôsledku konkurencie medzi ním a „lexikálnym“ maximálny lexikálny rozsah, čiže fakticky minimálnu „lexikálnosť“. Rozsah lexikálnej reprezentácie gramatického významu je priamo úmerný gramatickej abstrakcii. Tento rozsah je indikátorom stupňa gramatickosti významu. Každé obmedzenie tohto rozsahu znamená zníženie abstraktnosti gramatického významu, zníženie jeho gramatickosti a jeho posunutie k lexikálnej rovine. V tomto zmysle je význam druhovej príslušnosti vo väzbe typu srdce junáka „konkrétnejší“ ako základný význam adnominálneho genitívu, t. j. význam príslušnosti. Je viacej „lexikálny“.[4]

 

[153]R É S U M É

Лексическое ограничение родительного видовой принадлежности

В статье исследуется влияние изменения грамматического значения падежа на его лексическое замещение. Автор это демонстрирует иа управлении типа сердце молодца, которое он сообразно «Морфологии словацкого языка» называет родительным видовой принадлежности. Изменение в значении этого родительного по сравнению с основным типом приименного родительного крыша дома, на фоне которого автор данное управление интерпретирует и которому приписывает значение простой принадлежности, видит он в том, что здесь произошла определенная функциональная деградация подчиненного существительного. Это существительное уже не называет целое в отношении к субстанции, названной управляющим существительным и представляющей часть — как это мы видим у родительного принадлежности — а функционирует только как ее простой квалификатор выражающий ее специфические или яркие свойства, т. е. ее вид. Тем значение родительного стало «более конкретным» (в смысле Курыловича). Следствием этого изменения является ограничение лексического представительства родительного, ограничение детерминации подчиненного существительного (кроме случая так называемых видовых определений), нарушение актуального назывного отношения (ед. ч. и множ. ч. здесь имеют общее значение) и синтаксическое присутствие другой субстанции, которая является собственным владельцем вышестоящей субстанции: Брат имел в себе кровь бродяги. Лексическое замещение основного типа приименного родительного и ограничение этого замещения у родительного видовой принадлежности автор демонстрирует и при помощи теории множеств

Slovo a slovesnost, volume 33 (1972), number 2, pp. 149-153

Previous Josef Vachek: Ještě k osudu českých posesívních adjektiv (Glosa k pohybu v českém tvarosloví)

Next Arnošt Lamprecht: K depalatalizaci v staré češtině