Paralingvistické prostriedky v dialógu

Jozef Mistrík

[Articles]

(pdf)

Паралингвистические средства в диалоге / Les moyens paralinguistiques dans le dialogue

1. V tomto príspevku si chceme všimnúť fungovanie mimojazykových prostriedkov pri výstavbe situačného dialógu. Pojem dialóg sa vo všeobecnosti chápe dosť široko, a preto spomenieme aspoň niektoré jeho typy. Existuje dialóg didaktický, epický, javiskový, telefonický, interview, dialóg situačný a ďalšie. Prvé tri z nich sú vopred pripravené a umele vykonštruované dvojice replík, telefonický dialóg sa realizuje bez účasti závažných vizuálnych prostriedkov, a tak vlastne iba situačný dialóg je „čistým“ dialógom.

Situačný dialóg je neopakovateľný textový útvar, na výstavbe ktorého sa spontánne zúčastňuje niekoľko hovoriacich „hic et nunc“. Oproti ostatným typom je autonómny svojou spontánnosťou, prirodzenosťou a neprediktabilitou. Avšak dominantnou jeho črtou je, že sa buduje v úzkej symbióze lingvistických a paralingvistických prvkov. Za paralingvistické prvky pokladáme všetky tie, ktoré fungujú spolu s lingvistickými v konkrétnom momente komunikácie, a majú vyslovene synchrónny význam.[1]

Otázkam dialógu sa v našej i zahraničnej odbornej literatúre venovalo niekoľko závažných štúdií. Z našich spomeňme predovšetkým jednu z prvých, kapitolu J. Mukařovského, Dialóg a monológ,[2] a jednu závažnú z posledných od C. Bosáka a J. Camutaliovej, K výstavbě dialogu.[3] Medzi nimi vyšlo mnoho statí a článkov, ktoré sa buď priamo alebo nepriamo dotýkajú problémov dialógu. Dosť vyčerpávajúca literatúra sa uvádza v štúdii C. Bosáka a J. Camutaliovej. V sovietskej literatúre sú pozoruhodné práce L. Jakubinského,[4] N. Ju. Švedovej,[5] I. P. Svjatogora[6] a kolektívna práca Russkaja razgovornaja reč, pod. red. Je. A. Zemskej.[7] Závažným príspevkom, týkajúcim sa otázok podstaty dialógu, bol článok K. Horálka, K teorii věty.[8]

V doterajších prácach sa objasnili súvislosti dialógu s aktuálnym členením, s nadvetnou syntaxou, ako aj otázky týkajúce sa vzťahu formálnych a obsahových jednotiek. Neriešená ostáva problematika paralingvistických prvkov, hoci práve ony sú imanenciou situačného dialógu.

2. Dialóg sa formálne člení na repliky. Replika je jednotka dialógu, ktorú vysloví hovoriaci odrazu a bez prerušenia. Formálne je replika samostatným komunikátom, ktorým sa nadväzuje na predchádzajúcu časť rozhovoru a súčasne vyjadruje nový postoj. Pre repliku, na rozdiel od vety v súvislom texte, je príznačné, že aj keď sa jej hranice javia akoby ostrejšie od hraníc vety, po obsahovej stránke splýva so svojím okolím viacej než veta. Striedanie hovoriacich neznamená súčasne striedanie tém rozhovoru. Replika situačného dialógu býva svojím rozsahom veľmi krátka. Jej jadrom je prvá reakcia, začiatok alebo dokonca — to treba zdôrazniť — ešte jej predzačiatok. Za klasickú repliku možno pokladať len prvú, spontánnu, minimálnu reakciu hovoriaceho, vyjadrenú nanajvýš v jednej vete. Predĺžená replika je mono[326]logickým exkurzom z dialógu. Typický slovosled situačnej repliky je s rémou na jej čele.

3. Ešte skôr než hovoriaci jazykovo sformuluje svoju výpoveď, spontánne dá najavo jadro svojho postoja. V priebehu súvislého dialógu je to proxemika — priestorová alebo časová. Priestorovou proxemikou je reagovanie hovoriaceho tým, že skôr ako začne hovoriť alebo súčasne s ústnou rečou si upraví svoju vzdialenosť voči spolubesedníkovi. Vzdialenosť sa upraví pohybom celého tela alebo symbolizuje iba niektorou hornou časťou: trupom, hlavou alebo hoci len očami. Časovou proxemikou je pauza, ktorá uplynie od skončenia jednej repliky po začiatok druhej. Pauza môže byť veľmi dlhá, minimálna, ba aj menšia než nulová (je to v podstate už nie pauza, ale iba predel), keď hovoriaci svojím vpádom preruší repliku spolubesedníka). Nasledujúca jazykovo formulovaná časť repliky je len doplnením a vysvetlením stanoviska. Proxemika vyjadrovaná hovoriacim v priebehu reči naznačuje významovú hierarchiu jednotlivých výpovedných častí. Jej sémantika nie je daná smerom pohybu k pólu plus alebo mínus, lež intervalom medzi pôvodnou a novou polohou reagujúcej osoby.

Motoricko-optickým paralingvistickým prostriedkom je vôbec každý kinetický výraz. Ten sa realizuje už pred začiatkom výpovede a potom kontinuálne sprevádza celú repliku. Sila kinetických prostriedkov je zjavná najmä z oxymorických výpovedí, keď napríklad jazykovo formulovaná veta typu „tebe sa to podarilo“ je sprevádzaná kontradikčným krútením hlavy. Sila týchto prostriedkov je evidentná aj v dialógoch na diaľku, v hlučnom prostredí, v silnom citovom rozpoložení a podobne. Pre situačný dialóg je vôbec príznačná subjektívnosť výpovedí, a najmä preto sa vždy predpokladá istý stupeň prítomnosti mimiky a gestikulácie. Medzi základné paralingvistické prostriedky v dialógu patrí intonačná realizácia výpovede včítane tempa a rytmu aj so sprievodnými zvukovými prostriedkami pred jej začiatkom a počas priebehu. Zvukové prostriedky súhlasu - nesúhlasu, prekvapenia a potvrdenia obsahu predchádzajúceho textu niekedy nepotrebujú ani jazykovo formulované vehikulum typu áno, nie, ale!, tak, lebo v dialogickej situácii hlasová podoba repliky dominuje. Latentnými paralingvistickými prvkami sú situovanosť dialógu a orientovanosť v tematike, ktorej sa reč týka a dotýka, ako aj vzájomný sociálny vzťah hovoriacich. Latentnými, ale o to silnejšími sú preto, že sú podhubím textu, že sú jeho neoddeliteľnou zložkou, na ktorej text existuje, z ktorej a s ktorou vyrastá. Prakticky sa táto zložka alebo vôbec nespomína, alebo sa na ňu nanajvýš ak poukazuje deiktickými znakmi. Táto zložka je najskôr príčinou toho, že tretia osoba, sledujúca dialóg, niekedy veľmi dlho nemá ani potuchy o obsahu rozhovoru. Situovanosť dialógu, orientovanosť v tematike a sociálny vzťah hovoriacich sú trvalou sémantickou zložkou, ktorá môže uplatňovať voči základným významom používaných pomenovaní — analogicky ako kinetika alebo intonácia — až kontradikčnú funkciu.

4. Paralingvistické prostriedky v priebehu rozhovoru môžu suplovať slová, celé vety, ba i celé repliky. Napríklad na otázku alebo výzvu osoby A odpovedá osoba B pokrčením pliec, mávnutím ruky, dôrazným pohľadom alebo zdržanlivým mlčaním. Aj takáto, hoci bezslovná replika, je replikou v plnom zmysle slova, lebo dala odpoveď, reagovala na otázku. Avšak mlčanlivá replika sa môže vyskytnúť aj po inej, než opytovacej vete. Pravda, v súvislosti s touto tézou treba pripustiť aj segmentáciu jedinej, dlhšej repliky na subrepliky. Vznik subrepliky možno zaregistrovať v situácii, keď v priebehu repliky osoby A osoba B pomocou paralingvistických prostriedkov dáva najavo svoj postoj a v dôsledku toho osoba A formálne, no najmä obsahovo lame líniu svojej repliky.

5. Prečo paralingvistické prvky v syntaxi dialógu patria medzi dominantné prostriedky? Treba pripustiť, že situačný dialóg je prakticky neopakovateľný. Opakovateľné sú slová (okrem nadväzovacích častíc a citoslovies), no nie sú opakovateľné [327]paralingvistické prvky. Ak príčinou neopakovateľnosti situačného dialógu sú paralingvistické prvky, potom ich nesporne treba hodnotiť ako dominantné. Táto ich sila vyplývá z toho, že tu fungujú v prevažnej miere ako nadvetné prostriedky. Nadvetné sú predovšetkým všetky spomínané latentné paralingvistické momenty a z evidentných najmä tie, ktoré sa realizujú ako prvá reakcia ešte pred momentom jazykovo formulovanej repliky alebo ako prostriedky suplujúce repliku. Situačnosť a spontánnosť sú neopakovateľné. Uveďme aspoň krátky úsek, v ktorom sa dokáže neopakovateľnosť. Osoba A: Prídeš večer? Osoba B (trikrát pokrčí plecami a potom vydá neartikulovaný zvuk sprevádzaný intonáciou naznačujúcou význam ‚hoci‘). Osoba A (nepočula): Čo si povedal? Osoba B už nezopakuje kinému a intonému s významom ‚hoci‘, ale povie „že hoci“ alebo niečo podobné. A ešte jeden príklad, na ktorom sa ukáže, že nadväzovacie slovo, ktoré patrí do nadvetnej syntaxe, je neopakovateľné. Osoba A: Počul si niečo o tom? Osoba B: Veď to už každý vie. Osoba A: Nerozumel som, čo si povedal. Osoba B: Že to už každý vie. Ako vidieť, v druhej replike osoba B nezopakovala pôvodnú výpoveď osoby B. Z uvedených príkladov vychádza, že paralingvistické prostriedky v dialógu fungujú v rámci vety i v nadvetnej syntaxi. Čím má dialóg vyššie tempo, tým viacej váhy sa prenáša na ne. Nie sú samy schopné presnej formulácie myšlienky, ale v korešpondencii s ostatnými prostriedkami sú presné.

6. Klasické slovesné syntagmy nazvime horizontálnymi, syntagmy realizované paralingvistickými prostriedkami označme ako vertikálne. Paralingvistické prvky v symbióze s jazykovými prostriedkami tvoria zložité syntagmy. Syntagmujúcim prostriedkom pri vertikálnych i kombinovaných syntagmách je parataxa.

 

R É S U M É

Paralinguistic Devices in Dialogue

Situational dialogue is a form of text in the construction of which several speakers participate. Together with linguistic devices in a dialogue paralinguistic devices function as dominant ones. They are realized in symbiosis with linguistic devices and mainly among replies and at the beginning of them. They also can substitute the replies. Under their influences replies of a speaker are sometimes devided into subreplies. Since syntagms realised by linguistic means appear as horizontal, syntagms realised by paralinguistic means as vertikal. Out of the combination of linguistic and paralinguistic means arise compound syntagms.

Slovo a slovesnost, volume 39 (1978), number 3-4, pp. 325-327

Previous Jiří Kraus: Zdroje sémiotiky v antických teoriích řečnictví (K obsahovému rozboru textu)

Next Mikoláš Zatovkaňuk: Jazyková patologie a psycholingvistika