Vzťah polysémie a homonymie

Štefan Peciar

[Articles]

(pdf)

Связь полисемии и омонимии / Le rapport de la polysémie et de l’homonymie

Pojmy polysémie a homonymie sa vypracovali a nadobudli dôležitosť s rozvojom vedeckej lexikografie, založenej na štruktúrnej analýze významovej i formálnej stránky veľkého množstva jednotiek slovnej zásoby rozličných jazykov. Pri lexikografickej práci je potrebné vymedziť predovšetkým pojem slova ako základnej jednotky slovnej zásoby každého jazyka. Slovo predstavuje jednotu troch zložiek: (1.) lexikálneho významu, resp. sústavy navzájom súvisiacich viacerých významov; (2.) gramatických významov, resp. gramatických funkcií, vyjadrených príslušnou gramatickou formou, a (3.) materiálneho „zvukového obalu“ (v spisovných jazykoch zvukovú stránku slova zastupuje v istých situáciách jeho písomná podoba). Dialektické vzťahy uvedených troch zložiek veľmi komplikujú otázku totožnosti, identity slova, ktorá je rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní vzťahu polysémie a homonymie.

Problém totožnosti slova do hĺbky skúmal najmä sovietsky jazykovedec A. I. Smirnickij.[1] Totožnosť slova možno posudzovať z viacerých aspektov. Smirnickij zdôraznil, že treba presne rozlišovať „medzi etymologickou (genetickou) totožnosťou a aktuálnou totožnosťou, ktorá sa reálne prejavuje v spoločenskom fungovaní slov“.[2] V súvislosti so vzťahom polysémie a homonymie treba totožnosť slova skúmať z hľadiska lexikálneho významu. Jeden a ten istý zvukový komplex (fonematický rad) môže vyjadrovať nielen jeden, ale aj niekoľko lexikálnych významov, často značne odlišných, a predsa ho pokladáme za jedno slovo. Vtedy hovoríme o viacvýznamovosti slova čiže o polysémii. Polysémia je výsledkom vývoja a obohacovania významovej stránky slova pri zachovaní jeho totožnosti. V rozvitých kultúrnych jazykoch je polysémia bežný a veľmi častý jav. Napríklad Slovník slovenského jazyka uvádza pri substantíve hlava 8 významov, pri adjektíve cudzí 7 významov a pri slovese niesť 9 významov.

Ale niekedy je zhoda zvukovej stránky slov výsledkom viac-menej náhodného splynutia znenia dvoch alebo viacerých od pôvodu rozličných slov v istej fáze vývoja jazyka. K takejto náhodnej zhode môžu priviesť hláskoslovné zmeny v základoch slov alebo prevzatie slova z iného jazyka, sprevádzané adaptáciou prevzatého slova k domácemu hláskoslovnému systému. V takýchto prípadoch hovoríme o homonymách, resp. o homonymii slov. Niekoľko učebnicových príkladov na lexikálne homonymá: slov. čelo¹ (‚predná holá časť hlavy‘ a odvodené významy) a čelo² (‚druh hudobného nástroja‘; z tal. cello); pád¹ (dejové substantívum od slovesa padať) a pád² (gramatický termín; kalk. lat. casus); puk¹ (‚nerozvitý kvet al. list rastliny‘), puk² (‚gumový kotúč, s ktorým sa hrá hokej‘) a puk³ (‚hrana na vyžehlených nohaviciach‘); rus. luk¹ (‚cibuľa’; podľa Machka asi pragerm. pôvodu) a luk² (‚druh zbrane‘, z psl. lokь); brak¹ (‚manželstvo, sobáš‘) a brak² (‚nepodarky; chyba‘). Uvedené homonymné dvojice, ktoré predstavujú tzv. úplné čiže absolútne homonymá, zhodujúce sa vo všetkých tvaroch paradigmy, nemajú spoločné nijaké sémantické príznaky. To isté platí aj o tzv. čiastočných homonymách, ktoré sa znením zhodujú iba v niektorých, často len základných tvaroch, ako napr. slov. mať (substantívum) a mať (sloveso); úhor¹ (‚druh ryby‘, v sg. životné, čes. úhoř) a úhor² (‚neobrobená pôda‘); útok¹, -u (dejové substantívum od slovesa útočiť) a útok², -tku (text. termín súvisiaci so slovesom tkať), dospievať¹ (‚ukončiť spev‘, pf. k spievať) a dospievať² (‚stávať sa dospelým‘, impf. [87]k dospieť) atď. Homonymá tohto druhu sa často označujú aj termínom homoformy.[3]

V porovnaní s polysémiou je homonymia, najmä úplná, oveľa zriedkavejší jav, hoci vo výskyte homoným sú medzi jazykmi isté charakteristické rozdiely.

Homonymá sa obyčajne definujú ako slová rovnakého znenia, ale rozdielneho významu. Pri tejto definícii však chýba kritérium na rozlíšenie homonymie od polysémie. Preto sa uvedené vymedzenie homonymie dopĺňa o ďalší príznak: za homonymá sa pokladajú slová, „ktoré rovnako znejú, ale majú rozdielny význam a rozdielny pôvod“.[4] Takto vymedzené homonymá sa označujú ako „etymologické“. To je tradičné chápanie pojmu homonymie. Novšia teória však, ktorá sa uplatňuje najmä v sovietskej lexikológii a lexikografii, vidí v homonymii jav historickej povahy a tak okrem etymologických homoným uznáva aj „historické“ homonymá, ktoré vznikli rozštiepením významov polysémických slov. Táto teória pri skúmaní vzťahu polysémie a homonymie vychádza z názoru, že významy polysémického slova tvoria istú sémantickú štruktúru, mikrosystém, v ktorom všetky významy alebo prevažnú väčšinu významov (centrálne významy) daného slova spája nejaká základná predstava, ktorá najvýraznejšie vystupuje v tzv. základnom význame.

Častým prameňom vzniku nových historických homoným môžu byť zmeny vo vývine sémantickej štruktúry polysémických slov, pri ktorých došlo k strate sémantickej súvislosti niektorého významu alebo niekoľkých významov so základným významom slova. Možno to ilustrovať na vývine významu slova pero.

V starých slovenských jazykových pamiatkach zo 16.—18. stor. máme presvedčivé doklady o tom, že sa pri slove pero (napríklad husie) ešte nevydeľoval osobitný význam ‚nástroj na písanie‘ hoci sa perom už písalo. Tento význam ako odraz novej skutočnosti sa oddelil od významu ‚vtáčie pero‘ až vtedy, keď sa začali vyrábať kovové perká s násadkou a neskôr patentné písacie perá. V predstavách dnešného človeka významy ‚husie pero‘ a ‚pero na písanie‘ nemajú nijakú súvislosť. Pomenovanie pero sa rozpadlo na homonymá. V dnešnej slovenčine máme tri homonymné pomenovania: pero¹ (vtáčie), pero² (nástroj na písanie) a pero³ (pružina napr. v hodinkovom stroji). V tomto prípade vznikli nové historické homonymá ako dôsledok zmeny v pomenovanom predmete skutočnosti a jej odrazu v sémantike slova.

Rozpad polysémických slov na nové historické homonymá môže nastať nielen v dôsledku sémantických zmien vo vývine slov, ale aj ako dôsledok vo formálnej stránke slov. Môže napríklad dôjsť k posunutiu alebo k zániku rozhrania morfém v slove pri niektorom význame. V ruskej lexikológii sa procesy tohto druhu označujú termínom pererozloženije morfem (osnov). Takýmto procesom sa v slovenčine rozčlenilo na homonymá napr. sloveso zísť sa. Vo významoch, v ktorých sa pociťuje súvislosť so slovesom ísť, písalo sa toto sloveso v spisovnej slovenčine do pravopisnej úpravy v r. 1953 etymologickým pravopisom sísť sa (čes. sejít se), hoci spisovná výslovnosť je v slovenčine oddávna zísť sa. Tu je za predponou z- morfémový a slovotvorný švík. Ale vo význame ‚prísť niekomu vhod, hodiť sa‘ je sloveso zísť sa v súčasnej spisovnej slovenčine nerozložiteľné na slovotvorné zložky, keďže sa celkom stratila súvislosť so slovesom ísť, obdobne ako je nerozložiteľné napr. sloveso nájsť. V slovenčine máme tu teda dve homonymné slovesá, v Slovníku slovenského jazyka označené ako zísť sa¹ a zísť sa². Ich homonymitu dotvrdzuje rozdielna rekcia a intencia (zísť sa¹ s niekým, niekde, ale zísť sa² niekomu, prípadne neosobne), ako aj rozdiely v slovotvorných vzťahoch (pri slovese zísť sa¹ existuje imperfektívum schádzať sa/schodiť sa, kým zísť sa² je jednovidové, nemá imperfektívum).

Prvým závažným faktorom pri rozlišovaní polysémie a homonymie je mimojazyková skutočnosť. Ak pomenované predmety a javy mimojazykovej skutočnosti ne[88]majú nijaké spoločné vlastnosti, nemôžu sa ani vo významoch slov, ktoré predmety a javy skutočnosti pomenúvajú, objaviť také spoločné črty, ktoré by dané významy spájali do ucelenej sémantickej štruktúry polysémického slova. Vtedy je vylúčená polysémia a možná je iba homonymia. Polysémia predpokladá existenciu dvoch alebo viacerých blízkych významov, ktoré spájajú isté spoločné črty. Takéto spoločné črty vo významoch slov sa môžu objaviť iba vtedy, ak pomenované predmety a javy skutočnosti majú nejaké spoločné vlastnosti, ktoré sa vo významoch slov odrážajú.

Druhý dôležitý faktor, ktorý sa uplatňuje pri rozhraničovaní polysémie a homonymie, sú vnútrosystémové vzťahy, t. j. vzťahy medzi jednotkami slovnej zásoby tohoktorého jazyka, a to sémaziologické i slovotvorné vzťahy. Homonymné vzťahy medzi jednotkami slovnej zásoby sa prejavujú najmä pri tzv. vyjadrenej homonymii,[5] ako sme to videli pri slovenských homonymách zísť sa¹, zísť sa².

Hoci sa v ostatných dvoch desaťročiach vykonalo veľa práce v oblasti semaziológie, stále ešte nie sú dostatočne osvetlené problémy lexikálneho významu, vzťah významu slova a pojmu a najmä typológia a klasifikácia významov. Možno dúfať, že spracovanie veľkého množstva materiálu z rozličných jazykov metódou sémantických polí a metódou komponentovej analýzy, ako aj inými metodologickými postupmi utvorí priaznivé podmienky pre hlbšie teoretické osvetlenie uvedených problémov.

Cenné sú aj skúsenosti súčasnej rozvinutej lexikografie. Z lexikografickej praxe vieme napríklad, že polysémia najčastejšie vzniká prenášaním významov, metaforickým alebo metonymickým, ďalej rozširovaním alebo zužovaním významu. Týmito troma procesmi sa však možnosti vzniku polysémie zďaleka nevyčerpávajú. V slovanských jazykoch sa bežne rovnako pomenúvajú napríklad rozličné deje a procesy, ako aj ich výsledok (porov. napr. významy slova stavba v súčasnej slovenčine). Tým istým slovom sa bežne, hoci nie dôsledne pomenúvajú ovocné stromy a ich plody (slov. hruška, slivka, broskyňa, ale jabloň — jablko), obdobne úžitkové rastliny a ich plody (slov. jahoda, malina, obilniny pšenica, jačmeň a pod.) a mnohé iné úzko súvisiace predmety a javy. Nerovnako sa postupuje pri lexikografickom spracúvaní činiteľských mien (nomina agentis) typov činiteľ, čistič, počítač ap. V Slovníku slovenského jazyka sa pomenovania tohto typu rozčleňujú na homonymá podľa gramatickej kategórie životnosti/neživotnosti. Pritom sa uplatňovali skôr praktické ako teoretické hľadiská. V českej lexikografickej tradícii sa takéto činiteľské mená spracúvajú v jednom hesle a hodnotia sa ako viacvýznamové pomenovania. K tomuto spôsobu spracovania sa priklonil aj autorský kolektív chystaného jednozväzkového Slovníka súčasnej spisovnej slovenčiny.

Podobné rozdiely v lexikografickom spracovaní slov rovnakého typu možno často zistiť dokonca aj v rámci jedného lexikografického diela. Je to dôsledok nielen nedostatočného teoretického rozpracovania problémov lexikálneho významu, ale aj samého faktu, že medzi polysémiou a homonymiou niet absolútnej hranice, ako sa už viackrát konštatovalo. Citujem formuláciu V. V. Vinogradova:[6]

„V istorii jazyka proischoďat postojannyje smeščenija semantičeskich granic slova. Nepreryvno protekajut processy prevraščenija leksiko-frazeologičeskich form slova v otdeľnyje slova-omonimy i naprotiv slijanija omonimov v sisteme form odnogo slova.“

Vyššie sme hovorili o dvoch základných faktoroch, ktoré sa uplatňujú pri určovaní rozhrania medzi polysémiou a homonymiou. Dôležitosť obidvoch spomenutých fakto[89]rov neraz pripomínali viacerí významní sovietski jazykovedci, ako V. V. Vinogradov, A. I. Smirnickij, O. S. Achmanovová a i. Všetci zároveň zdôrazňovali, že uvedené dva faktory — vzťah jazykových jednotiek k predmetom a javom mimojazykovej skutočnosti a vnútrosystémové vzťahy — sa uplatňujú vo vzájomnej súvislosti a že neslobodno ani jeden z nich absolutizovať.[7]

Pri skúmaní homonymie sa často preceňujú gramatické vlastnosti slov a slovotvorné vzťahy. Niektorí autori vidia v nich jediné objektívne kritérium homonymie. V sovietskej lexikológii sa za rozhodujúce kritérium homonymie pokladajú rozdiely v základnom význame slov, kým gramatické vlastnosti slov a slovotvorné vzťahy sú iba pomocným kritériom, ktoré však môže aj chýbať. Toto stanovisko sa kolektívne pertraktovalo a odobrilo v diskusii o otázkach homonymie, ktorá sa uskutočnila v decembri 1957 na verejnom zasadaní vedeckej rady leningradského oddelenia Instituta jazykoznanija AN SSSR za účasti lexikológov a lexikografov z viacerých vedeckých pracovísk.[8]

V základnom referáte L. L. Kutinová[9] kriticky rozobrala veľkú nejednotnosť a subjektivizmus v hodnotení jednotlivých prípadov homonymie, resp. polysémie nielen v slovníkoch, ktoré vznikli v ZSSR v päťdesiatych rokoch, ale aj v teoretickej literatúre. Najväčšia nejednotnosť sa prejavuje pri tzv. štruktúrnej homonymii, t. j. pri homonymii slov s afixmi. Štruktúrne homonymá, ktoré sú druhom historických homoným, vznikajú dvoma procesmi vo vývine jazykov: a) navzájom nezávislým spojením istej morfémy (najčastejšie prefixálnej, zriedka sufixálnej) s tým istým koreňom a b) rozpadom polysémického slova v dôsledku zmien vo vzťahu medzi časťami slova (koreňom a afixmi). Kutinová podrobne analyzovala najmä otázku homonymie slovesných predpôn a predponových slovies. Ukázala na mnohých príkladoch, ako nejednotne a subjektívne si počínajú jednotliví autori, resp. jednotlivé slovníky pri hodnotení homonymie slovesných predpôn do-, vy-, na-, za-, s- a niektorých iných. Pri predpone za- v ruštine sa takmer všeobecne dáva do protikladu význam ‚začiatok deja‘ s inými významami tejto predpony a príslušné dvojice slovies typu zapiť¹ (‚začať piť‘) — zapiť² (slov. zapiť).[10] Podľa Kutinovej (o. c., s. 53) pri homonymii slovies s predponou za- s významom začiatku deja môže hrať úlohu jednovidovosť (perfektívnosť) slovies pri tomto význame predpony za-. Kutinová oprávnene pokladá za metodologickú chybu pri určovaní homonymnosti predponových slovies postup, pri ktorom sa skúma homonymnosť samých predpôn, teda izolovane, mimo spojenia so slovesným základom. Treba súhlasiť s jej názorom, že predpony vytvárajú potenciálne homonymá spravidla iba v spojení s istými slovesnými základmi (o. c., s. 55). Ale predpona nielen rozčleňuje slovesá na homonymá, lež naopak môže pôsobiť aj ako zjednocujúci moment. Je nepochybné, že blízke významy slovesnej predpony neutvárajú homonymiu predponového slovesa, ale podporujú jeho polysémiu, kým vzdialené, protichodné, navzájom nesúvisiace významy tej istej predpony môžu byť príčinou vzniku homonymie predponových slovies.

Napriek nedoriešenosti niektorých teoretických otázok tzv. štruktúrnej homonymie a neuspokojivému stavu pri aplikácii tohto pojmu v lexikografickej praxi L. L. Kutinová úspešne obhájila tézu o existencii tzv. historických homoným proti námietkam V. I. Abajeva,[11] ktorého kritický článok bol hlavným popudom na usporia[90]danie spomenutej diskusie o otázkach homonymie. Jedným z prínosov tejto diskusie bolo to, že si jej účastníci a ich prostredníctvom široké kruhy lexikografov uvedomili dve nebezpečenstvá, ktoré lexikograf musí vedieť prekonávať pri riešení zložitých otázok vzťahu polysémie a homonymie vo veľkom množstve konkrétnych lexikálnych jednotiek. Na jednej strane je to nenáležité spájanie dvoch alebo viacerých slov pod jeden zvukový komplex (časté najmä v staršej lexikografii), na druhej strane neodôvodnené umelé rozčleňovanie slov na homonymá (časté najmä v súčasnej lexikografii).[12] Obidve tieto nebezpečenstvá možno úspešne prekonať nie subjektívnym riešením problému od prípadu na prípad, ale prehĺbenejším rozpracovaním teoretických otázok polysémie a homonymie a dôslednejšou aplikáciou objektívnych kritérií. Spomenutá diskusia teda zároveň potvrdila oprávnenosť Abajevovej kritiky súčasnej sovietskej lexikografie, pokiaľ ide o riešenie problému lexikálnej homonymie.

V poslednej časti svojho referátu sa nakrátko dotknem situácie v slovenskej lexikografickej praxi pri riešení otázok polysémie a homonymie. S ohľadom na vymedzený rozsah referátu sa obmedzím na tézovité poznámky o otázke homonymie predponových slovies a slovesných predpôn a o otázke homonymie neohybných slov, pri ktorých sa vynára najviac nedoriešených problémov. Obidvom týmto otázkam som už dávnejšie venoval osobitné štúdie.[13] Stručne spomeniem niektoré ich výsledky.

V štúdiách o homonymii predponových slovies a slovesných predpôn vychádzam najmä z cit. prác O. S. Achmanovovej a L. L. Kutinovej a aplikujem ich tézy na slovenský jazykový materiál, čerpaný zo Slovníka slovenského jazyka. V klasifikácii homonymných dvojíc predponových slovies rozlišujem: (1.) úplné homonymá typu na-drobiť — nad-robiť, po-drobiť — pod-robiť, dané rozdielnou slovotvornou i morfematickou štruktúrou slovies (je to pomerne vzácny typ), (2.) úplné homonymá, v ktorých jeden člen má zreteľnú slovotvornú štruktúru a druhý člen má nezreteľnú slovotvornú štruktúru alebo je slovotvorne nerozčleniteľný (tento typ som ilustroval vyššie dvojicou zísť sa¹ — zísť sa²) a (3.) čiastočnú homonymiu vidových foriem, pri ktorých môže ísť a) o zhodu nedok. vidovej formy dvoch rozličných slovies — typ dojedať¹ k dojesť² (čo, napr. večeru) — dojedať² expr. (do koho) bez dok. (domŕzať, dobiedzať, dodierať, dopaľovať); b) o zhodu dok. vidovej formy dvoch rozličných slovies — typ napadnúť¹ (spôsob slovesného deja k padať, napr. napadlo snehu) — napadnúť² (komu, zried. i koho; prísť na um, napr. čo ti to napadlo?) — napadnúť³ (koho, čo; ‚zaútočiť na niekoho, na niečo, prepadnúť niekoho, niečo‘); dokázať¹ (1. ‚podať dôkaz‘, 2. ‚preukázať schopnosť niečo vykonať‘) — dokázať² (‚prestať kázať‘) a c) o zhodu nedok. vidovej formy s dok. vidovou formou dvoch rozličných slovies — typ dospievať¹ nedok. k dospieť (fyzicky al. v abstraktnom zmysle) — dospievať² dok. (‚ukončiť spev, prestať spievať‘); pre slovenčinu sú typické homonymné dvojice typu vychodiť¹ nedok. (s morfologickým variantom vychádzať, napr. slnko vychodí) — vychodiť² dok. (napr. vychodil osem tried gymnázia), nachodiť sa¹ nedok. (s variantom nachádzať sa) — nachodiť sa² dok. (‚veľa chodiť‘) a pod.

Na konkrétnych príkladoch som demonštroval značnú nedôslednosť, s akou sa v Slovníku slovenského jazyka spracúvajú rovnaké typy predponových slovies raz ako homonymné dvojice, inokedy ako polysémická lexéma. Osobitne som poukázal na nevhodnú prax, ktorá sa vžila v československej lexikografii pri spracúvaní zvratných slovies v jednom hesle s nezvratnými slovesami s rovnakým koreňom, pričom sa takto spájajú do jedného hesla aj celkom rôznorodé slovesá, tzv. neúplné homonymá rozličných typov, ako napr.: dočítať (‚skončiť čítanie, prečítať do konca‘) — dočítať sa (‚dozvedieť sa čítaním‘), naprášiť (‚spôsobiť prach zvírením vzduchu v zaprášenom prostredí‘) — naprášiť sa (neosobne; napr. z ulice sa naprášilo do izby) — zvratné slo[91]veso naprášiť sa je utvorené od základného zvratného slovesa prášiť sa a nie od nezvratného predponového slovesa naprášiť.[14] Podobné prípady, ktorých je v našich jazykoch na stovky, vyžadujú veľmi jemnú analýzu slovotvorných vzťahov i významov príslušných slovies, pričom treba prihliadať aj na spôsob slovesného deja. Súčasne je však potrebné konštatovať, že sa pri riešení vzťahu polysémie v sovietskej i našej lexikológii a lexikografii precenila kategória spôsobu slovesného deja, čo viedlo k istej hypertrofii homoným najmä pri predponových slovesách. V najnovších lexikografických prácach sa uvedené nedostatky revidujú a korigujú.

Celkom nakrátko sa dotknem ešte otázky homonymie neohybných, najmä gramatických, synsémantických slov. Objavenie tzv. nových slovných druhov, častíc, modálnych slov a tzv. vetných prísloviek (predikatív) a ich vyčlenenie z rámca prísloviek vzbudilo zvýšený záujem o neohybné slová. Zo snahy zvýrazniť rozličné syntaktické funkcie rovnako znejúcich neohybných slov prejavila sa v teoretických prácach i v lexikografickej praxi čoskoro tendencia rozčleňovať neohybné slová na homonymá podľa ich gramatických funkcií. Zachádzalo sa tu do krajností. Niektorí jazykovedci hodnotili ako dve slová, teda ako homonymá napríklad príslovky, ktoré sa sekundárne používajú vo funkcii modálnych častíc (napr. očividne), alebo príslovky, ktoré sa používajú aj ako sekundárne predložky (napr. okolo, vedľa, mimo, blízko, neďaleko), príslovku a spojku sotva, slovko dobre rozčleňovali na tri homonymá (príslovku, predikatívum a prisviedčaciu časticu) atď. Pravda, v týchto prípadoch nemožno hovoriť o lexikálnej homonymii v pravom zmysle; ide skôr o istý typ gramatickej homonymie, resp. funkčnej homonymie. V najnovších slovníkoch sa slová uvedených a podobných typov spracúvajú v jednom hesle, ale ich syntaktické funkcie podľa slovných druhov sa vydeľujú do osobitných oddielov hesla.

O lexikálnu (a zároveň o funkčnú) homonymiu ide v prípadoch adverbializácie substantív v typoch slov, ako sú staré príslovky večer, ráno alebo predikatíva typu tma, zima, teplo, hanba, žiaľ a pod. Najzaujímavejšie sú také prípady, v ktorých proces adverbializácie nie je ešte celkom dokončený. Obdobná situácia je pri substantivizácii adjektív a pri prepozicionalizácii jednotlivých tvarov substantív alebo slovies (pri sekundárnych predložkách typu s ohľadom na; nehľadiac na, odhliadnuc od a pod.).

V závere by som chcel znovu pripomenúť, že vzťah polysémie a homonymie v tom-ktorom jazyku nie je raz navždy daný, ale sa vo vývine jazyka mení. Niet absolútnej hranice medzi polysémiou a homonymiou. Najkomplikovanejší a teoreticky najzaujímavejší je vzťah polysémie a homonymie pri slovotvorných štruktúrach. Tu treba venovať pozornosť nielen zmenám polysémie na homonymiu, ale aj zmenám potenciálnych homoným na potenciálnu polysémiu. Treba si napríklad uvedomiť, že sémantická štruktúra polysémickej slovesnej prefixálnej lexémy zriedka vzniká tak, že sa zo základného významu vyvinú ďalšie významy (prenášaním, zužovaním, rozširovaním atď.). Často sa jedna a tá istá predpona spája s jednou a tou istou koreňovou morfémou do rovnakej slovotvornej štruktúry pri každom význame samostatne. Z hľadiska vzniku slovotvorných štruktúr by tedy bolo odôvodnené uvažovať o homonymii mnohých predponových slovies. Pretože však významy každej predpony, ako i významy každej lexikálnej (koreňovej) morfémy tvoria uzavreté mikrosystémy, je odôvodnené vo väčšine slovesných predponových lexém hodnotiť ich sémantickú štruktúru ako polysémiu. Iba v tých prípadoch, kde sú významy danej predpony alebo aj významy danej lexikálnej morfémy disparátne, treba uvažovať o homonymii.

Na prekonanie subjektivizmu pri rozlišovaní polysémických a homonymných štruktúr je potrebné hľadať objektívne kritéria. Základným kritériom homonymie sú podstatné rozdiely vo význame lexém, ktoré sú buď odrazom rozdielov v mimojazykovej skutočnosti, alebo vyplývajú z rozdielov v postavení lexém v lexikálno-séman[92]tickom systéme jazyka. Pri polysémii spája všetky významy slova nejaká spoločná predstava, pričom významy na seba nadväzujú sémantickou motiváciou. Pri homonymii tento spoločný základ a súvislosť významov chýba. Využívajú sa aj pomocné kritériá, ako sú rozdiely v slovotvorných a synonymných vzťahoch, v gramatických kategóriách (napr. vidové rozdiely), v morfologických vlastnostiach lexém a pod. Tieto pomocné kritériá však samy osebe nie sú dostačujúce, preto ich možno použiť len komplexne a v súvislosti so základným kritériom.

Pri neohybných, najmä pri synsémantických slovách nemožno za základné kritérium považovať gramatickú funkciu, lež pôvod slova, a to nielen v etymologickom chápaní tohto termínu, ale v širšom chápaní: spôsob vzniku slova.

Je zrejmé, že otázky vzťahu polysémie a homonymie budú naďalej zamestnávať nielen lexikografov v praxi, ale aj lexikológov v teórii.

 

R É S U M É

Связь полисемии и омонимии

Вопрос соотношения полисемии с омонимией имеет не только практическое значение для лексикографической работы, но и чисто теоретическое значение. Речь идет о тождестве слов или же о его отсутствии. Основной критерий полисемии и омонимии — значение слова. Если значения слова образуют определенную семантическую структуру, единицы которой имеют общую для них семантическую черту, речь идет о полисемии. Если общая семантическая черта отсутствует, речь идет об омонимии. Подходящим методом для определения общих и различных семантических черт является компонентный анализ. Важным критерием при определении омонимии является и происхождение слов. Но наряду с этимологическими омонимами, имеющими различное происхождение, существуют и т. наз. исторические омонимы, которые постоянно возникают в процессе развития языка в результате распадения полисемии.

Соотношение полисемии с омонимией является особенно сложным, когда речь идет о производных словах. Прежде всего это касается приставочных глаголов, у которых семантическая структура приставки комбинируется с семантической структурой глагольной основы. В спорных случаях на помощь приходят вспомогательные критерии, в первую очередь словообразовательные и синонимические связи. Омонимы и многозначные слова, как правило, образуют различные словообразовательные парадигмы и синонимические ряды. Если речь идет о служебных словах, то целесообразно различать грамматическую омонимию (различия в неизменяемых частях речи) и лексическую омонимию, при которой, кроме лексического значения, большую роль играет и различное происхождение слов.

Slovo a slovesnost, volume 41 (1980), number 2, pp. 86-92

Previous Ján Horecký: Invariantný význam odvodených slov

Next Ella Sekaninová: Z konfrontácie sémantickej štruktúry lexémy v ruštine a slovenčine