Príspevok k teórii o vzniku a vývoji jazyka

Ján Horecký

[Articles]

(pdf)

Работа о теории возникновения и развития языка / Une contribution à la théorie de l’origine et de l’évolution de la langue

Nastoľovať otázku vzniku jazyka v súčasnej etape výstavby našej spoločnosti by sa na prvý pohľad mohlo zdať ako neaktuálne a z hľadiska jazykovedného výskumu dokonca nevhodné. Pri hlbšom skúmaní dejín tejto otázky sa však ukazuje, že stanovisko k vzniku jazyka je neoddeliteľnou súčasťou celkovej filozofickej základne každého jazykovedného smeru. Preto je podľa našej mienky nevyhnutné pokúsiť sa osvetliť základné otázky vzniku ľudského jazyka z pozícií marxistickej koncepcie jazyka a filozofických základov našej jazykovedy.

Z týchto pozícií nám pôjde o pokus odpovedať na otázku kde, kedy a ako vznikol prirodzený ľudský jazyk, ale zároveň aj na otázku vývinu, ktorý viedol k vzniku ľudského jazyka a ktorým prechádzal už konštituovaný prirodzený jazyk.

Na otázku „kde vznikol jazyk“ nemožno za dnešného stavu vedomostí podať uspokojivú odpoveď. Nedá sa s konečnou platnosťou rozhodnúť ani problém monogenézy či polygenézy jazyka.

Na otázku „kedy vznikol jazyk“ taktiež nemožno odpovedať s dostatočnou presnosťou, lebo aj vo vymedzovaní epochy ľudstva sa zatiaľ vyslovujú veľmi rozdielne mienky. Vo všeobecnosti sa síce uznáva, že človek v dnešnom zmysle sa objavil až začiatkom pliocénu, ale také druhy ako Australoepithecus, Sinantropus, Homo neandertalis a Homo sapiens sa datujú až do pleistocénu. Možno sa domnievať, že prirodzený jazyk bol atribútom až u Homo sapiens. Poukazuje na to najmä B. F. Poršnev (1979), keď konštatuje výskyt čelových lalokov, v ktorých prefrontálnej časti sa tlmia prvosignálové reflexy, ale v ktorých sa zároveň pretvára reč na správanie.

Ústrednou otázkou teda zostáva problém, ako vznikol, resp. ako vznikal (lebo zrejme šlo o dlhší vývinový proces) ľudský jazyk.

Je príznačné, že tejto problematike sa koncom 19. stor. a začiatkom 20. stor. venovali takmer všetci vedúci predstavitelia jazykovedy, počnúc F. Müllerom a končiac O. Jespersenom. Dobrý prehľad a kritické hodnotenie (hoci vedené z pozícií stalinských diskusií o jazykovede) o týchto autoroch podáva G. Pätschová (1955).

O niečo novší prehľad podáva napr. B. Rosenkranz (1961). Tento autor analyzuje jednak filozoficky orientované teórie, predovšetkým racionalistického typu (H. Steinthal, M. Müller, L. Geiger), jednak jazykovedne založené úvahy A. Trombettiho, A. Jóhanessona, A. Sommerfelta a J. v. Ginnekena. Osobitnú pozornosť venuje teóriám budovaným na základoch novších poznatkov z prírodných vied. Zaraďuje sem zoológa G. Jägera s jeho štvorstupňovou teóriou (1. kriky, 2. posunky, 3. napodobňovanie, 4. nahradenie optických obrazov zvukovými), ale aj W. Wundta a výskumy jazyka primátov a reči zvierat vo všeobecnosti. Pritom prekvapuje, že základným myšlienkam F. Engelsa a K. Marxa venuje pozornosť vlastne len mimochodom, opierajúc sa o poznatky G. Pätschovej a K. Ammera.

Vcelku je známe, že teórie o vzniku jazyka sa členia na kreacionistické a evolucionistické. Podľa prvých (označovaných aj ako teórie zázraku) bol jazyk podobne ako jeho nositeľ stvorený bohom. Podľa evolucionistických teórií sa jazyk postupne vyvíjal. Jedni autori tvrdia, že tento vývin išiel od prírodných zvukov alebo interjekcií (teórija fuj — fuj), iní predpokladajú, že podnetom pre vznik jazyka bolo napodobňovanie (teória vau — vau). Tieto teórie sa však obmedzovali na výklad vzniku zvukového jazyka, resp. len zvukovej stránky ľudského jazyka. Okrem toho sa v nich nepodáva odpoveď na otázku, čo bolo prvotným podnetom pre tento vývin, [110]a vôbec sa neberú do úvahy zistenia F. Engelsa a K. Marxa, že iniciátorom vzniku jazyka bola spoločenská práca.[1]

Súčasné bádanie o vzniku jazyka ide vcelku dvoma smermi: jednak sa hľadá analógia s inými javmi v prírode a histórii, jednak sa podrobne skúmajú špecifické oblasti ľudského fenoménu a hľadá sa ich možný prínos pre vysvetlenie vzniku jazyka.

Pretože niet možnosti priameho pozorovania vzniku a vývinu ľudského jazyka, pozorujú sa analogické javy u zvierat, najmä u opíc. Pritom sa však zabúda, že aj opice prešli dlhým vývinom od obdobia, v ktorom sa formoval Homo sapiens, takže analógie nemôžu byť na rovnakej vývinovej rovine. Okrem toho je zrejmé, že u zvierat bol tento vývin pomalší, kým u ľudí neporovnateľne rýchlejší. Ani analógie medzi jazykom dospelých ľudí a ontologickým vývinom reči u detí nemôžu byť dosť preukazné, lebo dnešná reč u detí sa vyvíja v iných podmienkach, než aké boli v predpokladanom období vzniku reči u (primitívnych) ľudí. To isté platí aj o analógii medzi jazykmi civilizovaných jazykových spoločenstiev v súčasnosti a jazykmi dnešných, i tých najprimitívnejších kmeňov. Diametrálne odlišné kultúrne obdobie neumožňuje vyvodzovať z takýchto analógií spoľahlivejšie poznatky.

Oveľa väčší prínos pri riešení otázky vzniku jazyka znamenajú výsledky bádania v jednotlivých špeciálnych disciplínach, ako je porovnávacia anatómia, paleopsychológia, teória správania, semiotika a teória informácie.

Už dávnejšie sa skúmali anatomické predpoklady pre vznik reči, najmä prispôsobovanie hlasivkových a ústnych rečových orgánov (na ktoré napokon už dávno upozornil F. Engels). Pravda, aj tu sa naráža na ťažkosti vyplývajúce z nedostatku preukazného materiálu a z nepresvedčivosti analógie s paralelnými orgánmi u zvierat. Niekedy sa ide tak ďaleko, že podnet pre vznik jazyka, resp. aspoň pre vznik artikulovaných zvukov sa vyvodzuje zo straty niektorých orgánov. Napr. B. Rosenkranz v cit. diele sa opiera o fakt, že u niektorých ľudoopov boli v hrtane popri hlasivkových väzoch ešte osobitné štítnokrhlovité väzy (ligamenta thyreoarytenoidea superiora, nazývané niekedy aj nepravé hlasivky, v nemčine Taschenbänder), ktoré umožňovali vydávať súčasne dva tóny rozdielnej výšky. Stratou týchto nepravých hlasiviek bol pračlovek vlastne vyradený zo spoločenstva. B. Rosenkranz o tom výslovne hovorí, že takémuto jednotlivcovi síce ostala potreba vydávať rozličné zvuky v rozličných situáciách, ale že vyprodukované zvuky zneli ako krochkanie alebo zajakanie, prestali sa podobať zvukom vydávaným v danej čriede a preto jeho pokusy o dorozumievanie boli bezvýsledné. Našťastie však takýto jednotlivec si mohol nájsť aspoň ženu, ktorá sa naučila rozumieť aj takýmto degenerovaným zvukom a tým bol daný základ nového typu jazyka (akiste jednotónového).

Táto teória zrejme nemôže vysvetliť, prečo nepravé hlasivky stratil práve len jeden člen daného spoločenstva. Ani predpoklad, že partnerom takéhoto degenerovaného a vyradeného jednotlivca sa stala práve len jedna žena, nemožno pokladať za pravdepodobný. Hlavným nedostatkom tejto teórie však je, že celý vývinový proces sa redukuje na vývin u jednotlivcov a tým sa zastiera všeobecne uznávaná orientácia a využívanie jazyka na dorozumievanie v rámci istého spoločenstva.

Anatomickému uspôsobeniu človeka venuje v svojom diele pozornosť aj B. F. Poršnev. Na rozdiel od B. Rosenkranza však zdôrazňuje nie stratu orgánu, ale vznik nového anatomického útvaru, čelového laloku, ktorý sa stal predpokladom pre vznik a fungovanie druhej signálovej sústavy.

Zo širšieho hľadiska skúmal biologické predpoklady pre vznik jazyka E. H. Lenneberg (1967), autor generativisticky inšpirovanej práce. Lenneberg dochádza k záveru, že inventár správaní mnohých zvierat závisí od istých biologických predispozícií. U človeka je situácia v tomto smere zložitejšia: niektoré typy správania, napr. chôdza na dvoch nohách, sú založené na istých veľmi špecifických anatomických a fyzio[111]logických predispozíciách, kým iné typy správania, napr. písanie (toto Lenneberg podrobne skúmal) sú založené na všeobecnejších schopnostiach pohybovej koordinácie, percepcie a na kognitívnych procesoch. Jazyk patrí kdesi medzi tieto dve krajnosti, ale zreteľne bližšie k strane špecifických predispozícií. Dôležitá je však Lennebergova dedukcia, pretože hovorenie je správanie špecifické pre istý biologický druh, treba z toho vyvodzovať, že pre vývin reči a jazyka je nevyhnutná biologická matrica. Jazykové správanie (hovorenie) bolo umožnené človeku tým, že všeobecné morfologické charakteristiky primátov a také univerzálne fyziologické procesy, ako je dýchanie a koordinácia pohybov, sa veľmi podstatne prispôsobili (Lenneberg, 1964).

Lennebergov výklad trpí jednostrannosťou: chápe človeka len ako biologický druh, nevidí ho ako člena istého spoločenstva a preto i jeho predpoklad istej adaptácie ostáva bez podopretia konkrétnejšími údajmi. Úplne zanedbáva aj fakt, že jazyk vzniká v dialektickom vzťahu medzi subjektom a jeho prírodným a sociálnym okolím.

Oveľa konkrétnejšie fakty o vývine človeka, resp. pračloveka uvádza B. F. Poršnev. Ide predovšetkým o skutočnosti zistené paleoarcheológiou, najmä pokiaľ ide o anatomické predpoklady pre vznik reči. Poršnev však prináša, opierajúc sa o výsledky modernej sovietskej psychológie, nové svetlo aj do paleopsychológie, resp. do psychológie pravekej spoločnosti. Poukazuje na postupné formovanie druhej signálovej sústavy a na rozličné fakty sociálnej psychológie, resp. paleopsychológie, ktoré môžu mať dosah na výklady o vzniku jazyka. Osobitne treba vyzdvihnúť Poršnevov dôraz na fungovanie takých prvkov v spoločenskej komunikácii, ako je interdikcia (zakazovanie) a sugescia (presviedčanie) vo vzťahu k spoločenskej činnosti.

Pozoruhodný príspevok k téme o vzniku jazyka prináša aj G. Höpp (1970), ktorý svoju hypotézu o vzniku jazyka (ale zároveň aj rozumu, myslenia) buduje na teórii správania, resp. činnosti (Handlung). Treba však povedať, že sa orientuje skôr na skúmanie vývinu jazyka než na otázku jeho vzniku. Ale jeho základná téza, že základom vývinu jazyka je činnosť, bude platiť aj pre vlastný vznik jazyka. Ak totiž chápe jazyk ako nástroj, ktorým jednotlivec mobilizuje svojich partnerov k rezonantným a pracovno-rozdeľovacím (arbeitsteilig) úkonom, je na mieste predpoklad, že tento nástroj vznikol práve z takýchto mobilizujúcich podnetov, čiže inými slovami v súvislosti s pracovnou činnosťou. Táto téza je ostatne v úplnom súlade s myšlienkami F. Engelsa a K. Marxa o úlohe zvukového jazyka pri uskutočňovaní pracovných úkonov. V tejto súvislosti treba však bližšie osvetliť otázku, či jazyk skutočne vznikol pri práci, teda len akosi mimovoľne, ako sprievodný príznak pracovnej činnosti, alebo či ho tiež možno pokladať za výsledok, za produkt ľudskej práce.

Podľa teórie jazykovej tvorivosti (kreativity), ktorú ako jedno z filozofických odôvodnení generatívnej gramatiky vybudoval N. Chomský (a ktorú výdatne podporil E. Lenneberg úvahami o biologických základoch reči), človek má schopnosť v rámci svojich vrodených vlastností tvoriť konkrétne výpovede. Aj túto činnosť zrejme možno označiť ako istú jazykovú prácu. Treba však pripomenúť, že pri tejto práci sa využívajú už jestvujúce jazykové prostriedky, jazykový materiál. Ďalej sa pri tejto práci využívajú isté nástroje — rečové ústroje, ale najmä prostriedky vyššej nervovej činnosti, pomocou ktorých sa zvukové identifikáty a obsahové identifikáty[2] spájajú do jazykových znakov a vytvárajú výpovede. Podľa cieľa, prípadne aj podľa výsledku by sme takúto prácu mohli označiť ako textotvornú prácu. Teória kreativity, ale ani uvedená textotvorná práca neosvetľuje vznik jazyka.

Ak sa však ukazuje, že ľudia — či už jednotlivci alebo kolektívy — skutočne dokážu vytvoriť isté jazykové prostriedky, najmä pomenúvacie, nemožno pochybovať ani o jestvovaní jazykovej práce vo vlastnom zmysle, totiž takej, ktorá vytvára, pro[112]dukuje sám jazyk. V jazykovednej literatúre sa uvádzajú príklady na vytvorenie nových (umelých) pomenovaní, napr. gaz z chaos a blasen, autobus z automobil a omnibus. Pravda, sú to príklady ojedinelé a vlastne okrajové. Takisto okrajové, ba až patologické sú prípady tvorenia pomenovaní kontamináciou dvoch slov. Napr. v indonézštine sa tak utvorili názvy hakis (‚erózia‘) z habis — ‚končiť‘ a kibis — ‚odtrhnúť‘ alebo jantanah — ‚pohlavie‘ z jantan — ‚muž‘ a betinah — ‚žena‘ (Bausani, 1970).

Oveľa bližšie k jazykovej produkcii vo vlastnom zmysle majú pomenovania tabuizovaných vecí a živočíchov u niektorých primitívnych kmeňov. Ako uvádza A. Bausani, ak polynézsky náčelník dostal meno pe’a (‚netopier‘), začal sa netopier označovať slovom manu-o-la-lapi, tj. ‚nebeský vták‘. Ak Tasmánec dostal meno Ramanulu, slovo rama (‚sova‘) sa už nemohlo používať na označenie sovy, ale utvorilo sa pomenovanie zo základu biely. Cituje sa aj príklad z kmeňa Zuluov, že namiesto slova langa sa slnce začalo označovať prešmyknutou podobou gala. Pravda, ani v takýchto prípadoch nešlo o celkom nové výrazy, ale o využívanie už jestvujúcich jazykových prostriedkov. Ale predsa len z nich vidieť, že človek je schopný vykonať istú prácu na vyprodukovanie výrazových prostriedkov.

Podľa K. Marxa (1967) ľudská práca má tri zložky (momenty): cieľavedomú činnosť, predmet práce a pracovné prostriedky. Činnosť je zameraná na zmenu, opracovanie predmetu, na vyprodukovanie výrobku, obyčajne za pomoci nástroja. Pri predpokladanej jazykovej práci nie je jasná otázka nástroja (iba ak by sme pokladali za nástroj rečové ústroje a centrálny nervový systém s jeho zložkami). Nejde ani o zmenu opracúvaného predmetu. Je však známy výsledok jazykovej práce: systém znakov a pravidiel pre ich používanie. Ak sa prijme téza — odôvodnená celkovým marxisticko-leninským filozofickým postojom — že jazyk je historicko-spoločenský fakt, teda nebol ľudstvu daný, treba nevyhnutne predpokladať, že je výsledkom nejakej činnosti, ľudskej činnosti. Túto tézu obhajuje napr. F. Rossi-Landi (1972) a niet dôvodov nevyužiť ju pri skúmaní vzniku jazyka v súvislosti s pracovným procesom. K trojici zložiek práce u K. Marxa treba však povedať, že ide o prácu v ekonomicky pomerne rozvinutej spoločnosti, o prácu v ekonomickom zmysle. Preto pri práci jazykovej netreba vyžadovať prítomnosť všetkých uvedených zložiek v rovnakej miere. Ani výklad o jazykovej práci u F. Rossi-Landiho však nie je dosť zreteľný (a ako sa zdá, vôbec nemožno súhlasiť s druhou časťou jeho tézy, že jazyk jestvuje na jazykovom trhu a že jazykové prvky majú hodnotu len preto, že sú produktom jazykovej práce).

Za vyslovene jazykovú prácu treba však pokladať úsilie človeka spájať spomenuté identifikáty a vytvárať tak jazykový znak. V tomto zmysle možno pokladať za jazykovú prácu aj zobrazovanie objektívnej reality jazykovými prostriedkami, ako ukazuje G. Klaus (1972) a ako na to výslovne upozorňuje A. Ponzio (1973); ak podľa G. Klausa jazyk je sémantická reakcia medzi jazykom a realitou a ak nahradíme tieto Klausove behavioristické termíny termínom jazyková práca, potom možno vymedziť jazykovú prácu ako zobrazenie, ktoré produkuje odraz reality v jazyku.

Z takéhoto chápania jazykovej práce vyplýva, že jej produktom by musel byť jazyk v dnešnom zmysle, totiž taký systém znakov, pomocou ktorého možno prenášať informáciu nielen o javoch, ktoré vysielateľ informácie priamo pozoruje, ale aj o takých, o ktorých počul od iného informátora (schopnosť prenášať metainformáciu, resp. aj metametainformáciu). Je však zrejmé, že takýto jazyk nemohol vzniknúť jazykovou prácou skokom. Nevyhnutne treba predpokladať viac alebo menej dlhý vývinový proces.

Myšlienka dlhšieho vývinového procesu jazyka nie je nová. Objavuje sa už v spomínaných starších teóriách o vzniku jazyka napodobňovaním, aj v Révészovej teórii [113]o vzniku jazyka ako kontaktového javu (1946).[3] Aj uvedený G. Höpp ukazuje, že v staršom štádiu jazykového procesu jestvovali nečlenené útvary (Einspruch). Podobne aj B. F. Poršnev poukazuje, že prvotnými komunikačnými prostriedkami v ľudskej spoločnosti sú interdikcie a sugescie. Prvotné jazykové (resp. komunikačné) výrazy boli monolitné a vyznačovali sa diplastiou: ich forma a obsah (ako by sme povedali dnešnou terminológiou) boli tak tesno spojené, že sa nedali rozlíšiť a rovnako mohla fungovať i jedna i druhá zložka, alebo spoločne. V takejto situácii rozhodne nemohla byť reč o jazykových znakoch. Až po ústupe diplastie a jej nahradení triplastiou vznikla možnosť odlíšiť formu a obsah a vytvárať jazykové znaky čiže zámerne, cieľavedome spájať isté formy s istým obsahom. Pretože však v starších obdobiach, najmä charakterizovaných diplastiou, jazykovou prácou nevznikali jazykové znaky ako produkty tejto práce, treba uvažovať o istej odlišnosti jazykovej práce v starších (stručne povedané predjazykových) obdobiach. Zdá sa, že ide o taký rozdiel, aký je medzi cieľavedomou a inštiktívnou prácou. Pred štádiom znakovej jazykovej práce, t. j. takej práce, ktorej produktom boli jazykové znaky, muselo ísť o inštinktívnu prácu, ktorou sa síce realizovalo dorozumievanie, ale nevytváral sa systém znakov. Bolo by azda rozumné hovoriť tu o rečovej práci, ktorou sa postupne formulovala schopnosť človeka hovoriť (t. j. articulata voce signum dare, ako hovorí Augustín v diele Principia dialecticae).

Základnú tézu o vzniku (resp. vznikaní) jazyka treba teda formulovať tak, že ľudský jazyk vznikol v dôsledku organizovanej ľudskej práce, a to spoločne s myslením, ale ako výsledok inštinktívnej rečovej a cieľavedomej jazykovej práce. Produktom rečovej práce bolo postupné formovanie schopnosti človeka hovoriť, produktom jazykovej práce bol jazyk ako systém jazykových znakov. Tieto typy práce boli v dialektickom vzťahu.

 

LITERATÚRA

 

ABAJEV, V. I.: Otraženije raboty soznanija v leksikosemantičeskoj sisteme jazyka. In: Leninizm i teoretičeskije problemy jazykoznanija. Moskva 1970.

BAUSANI, A.: Geheim- und Universalsprachen. Entwicklung und Typologie. Stuttgart - Berlin - Köln - Mainz 1970.

HÖPP, G.: Evolution der Sprache und Vernunft. Berlin - Heidelberg - New York 1970.

KLAUS, G.: Die Macht des Wortes. Berlin 1972.

KRÁĽ, Á.: Model rečového mechanizmu. Bratislava 1974.

LENNEBERG, E. H.: The capacity of language acquisition. In: The structure of language (ed. J. A. Fodor - J. J. Katz). Englewood Cliffs, New Jersey 1964, s. 579—603.

LENNEBERG, E. H.: Biological foundations of language. New York 1967.

MARX, K.: Kapitál. Bratislava 1967.

PÄTSCHOVÁ, G.: Grundfragen der Sprachtheorie. Halle (Saale) 1955.

PETR, J.: Klasikové marxismu-leninismu o jazyce. Praha 1977.

PONZIO, A.: Produzione linguistica e ideologia sociale. Per una teoria marxista del linguaggio e della communicazione. Bari 1973.

PORŠNEV, B. F.: O začiatkoch ľudských dejín. Bratislava 1979.

RÉVÉSZ, G.: Ursprung und Vorgeschichte der Sprache. Bern 1946.

ROSSI-LANDI, F.: Sprache als Arbeit und als Markt. München 1972.

ROSENKRANZ, B.: Der Ursprung der Sprache. Heidelberg 1961.

 

[114]R É S U M É

Some remarks on the origin of language

The origin of language is one of the crucial problems of every linguistic school. Because of that, it is necessary to discuss it also from the viewpoint of the marxist conception of language.

The author introduces a survey of facts contained in various linguistic monographs, as well as the results obtained in other disciplines. The most acceptable seems to be the hypothesis according to which the primary stimulus for the rise of the human language is the organized human work. The language, however, did not arise as a concomitant feature of the work, but as a result of a special linguistic work accompanied by the speech (or talking) work. Whereas the product of the speech activity (speech work) has been the progressive formation of the capacity “articulata voce signum dare”, the result of the linguistic work is the language conceived as a system of linguistic signs. The two phenomena are dialectically related.

Slovo a slovesnost, volume 42 (1981), number 2, pp. 109-114

Previous Arnošt Lamprecht: Realita, odraz, znak

Next Karel Horálek: Dynamika fonologických systémů