K princípom marxistickej jazykovedy

Slavo Ondrejovič

[Discussion]

(pdf)

К принципам марксистского языкознания / On the principles of Marxist linguistics

Riešenie základných teoretických problémov marxistickej jazykovedy na konferenciách má už v Československu bohatú tradíciu. Po stretnutiach jazykovedcov v r. 1956 a 1957, z ktorých vzišli zborníky O vědeckém poznání soudobých jazyků (Praha 1958) a K historickosrovnávacímu studiu slovanských jazyků (Praha 1958), treba spomenúť najmä celoštátnu konferenciu o aktuálnych otázkach marxistickej jazykovedy, konanú v r. 1960 v Libliciach, ktorej výsledky zhrnul zborník Problémy marxistické jazykovědy (Praha 1962). V r. 1973 sa celoštátny seminár o marxistickej jazykovede uskutočnil v Prahe. Jeho výsledky sú uložené v zborníku O marxistickú jazykovedu v ČSSR (Bratislava 1974). V r. 1977 to bola zase konferencia o marxistickej jazykovede v Olomouci, po ktorej vyšiel zb. K marxistické metodologii v jazykovědě (Praha 1980). Napokon v dňoch 21.—23. novembra 1983 sa ďalšia vedecká konferencia o teoretických otázkach marxistickej jazykovedy konala v Domove vedeckých pracovníkov SAV v Smoleniciach.

Na tejto smolenickej konferencii, ktorú spoločne pripravili Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV a Ústav pro jazyk český ČSAV, aktívne vystúpilo takmer 50 pracovníkov z akademických a univerzitných pracovísk celej ČSSR. Jej osobitosťou v porovnaní s predchádzajúcimi podujatiami bolo, že okrem jazykovedcov sa na nej zúčastnili aj filozofii, logici a psychológovia. Cieľom tejto konferencie bolo spoločne s predstaviteľmi uvedených príbuzných odborov prispieť k riešeniu troch okruhov jazykovedných problémov: (1.) ontológia a gnozeológia jazyka, (2.) kategórie dialektického materializmu a ich aplikácia pri výskume jazykových jednotiek a (3.) metodologické otázky jazykovedy a kritika nemarxistických koncepcií jazyka a jazykovedy. Ako vidieť, tematický rozptyl konferencie bol značný, takže jednotlivé referáty a diskusné príspevky mohli túto tematiku pokryť, prirodzene, len mozaikovito.

Konferenciu otvoril riaditeľ Jazykovedného ústavu ĽŠ SAV J. Kačala, ktorý pripomenul jej kontinuitu a načrtol vedecký i spoločenský kontext, v ktorom sa toto podujatie koná. Príhovor predniesol podpredseda SAV akademik V. Cirbes, ktorý sa vyslovil o mimoriadnej aktuálnosti súčasných i budúcich úloh jazykovedy. Privítal konferenciu aj ako pokus položiť základy interdisciplinárneho výskumu niektorých teoretických otázok jazyka a jeho fungovania v spoločenskej komunikácii.

V rámci prvej témy hlavný referát „K problémům lingvistické teorie systému“ predniesol J. Kořenský. Osobitnú pozornosť venoval kritériám na vymedzenie pojmu systému, ich typológii, otázke, do akej miery všeobecné teórie systémov ovplyvňujú špeciálne lingvistické teórie systému, zdrojom a perspektívam jazykovedného systémového myslenia a pod. Podľa autora jazykoveda disponuje vyspelými prostriedkami systémového myslenia (pojem funkcie, vzťahu, komplexnosť pojmu systém v jazyku a pod.), tie však nevytvárajú nerozpornú systémovú teóriu. Autor usudzuje, že špeciálne lingvistické teórie systému by mali smerovať k tomu, aby nadobudli ráz celostného systémového aparátu, ktorý by bol schopný postihnúť zložitosť „zapojenia“ subsystémov, dialektiku prvku a relácie, princíp kreativity a pružnej stability a pod.

[298]Druhý hlavný referát prvého okruhu „Základné komponenty semiózy jazykového znaku“ mal Š. Ondruš. Sústredil sa v ňom na otázku homogénnosti znakovej terminológie. Kriticky nadväzujúc najmä na koncepciu G. Klausa navrhuje novým spôsobom chápať niektoré pojmy a súvzťažnosti v teórii znaku (denotát, designát, designátor, designácia, konsignácia a pod.). Niektorých tradičných termínov (napr. pragmatika, sigmatický vzťah) sa navrhuje vzdať ako neoperatívnych a vágnych.

V komunikáte „Gnozeologický a ontologický aspekt lingvistických operácií“ K. Buzássyová ukázala, že pojem transformácia sa v lingvistike používa veľmi nejednotne, takže treba rozlišovať aspoň tieto jeho významy: (1.) transformačné pravidlo, (2.) transformačný vzťah, (3.) výsledok transformácie (transformačná veta, transformát). V otázke, či cieľom transformačnej generatívnej gramatiky je opis kompetencie (podľa N. Chomskeho) alebo či sa touto gramatikou modeluje aj performancia, autorka sa prikláňa k druhej možnosti. V príspevku sa ďalej uvažovalo o úlohe transformácií v preklade, pri štylizovaní textov, v redakčnej praxi a pod. — V komunikáte „Odraz a lexikálny význam“ V. Blanár vychádzajúc z analýzy vzájomného vzťahu týchto dvoch pojmov u filozofa W. Lorenza a lingvistu G. Wotjaka spresňuje, že lexikálny význam je rozvíjajúca sa hierarchicky organizovaná štruktúra sémantických príznakov rôznej abstrakčnej úrovne. Základný podiel na stvárňovaní obsahu vedomia do pojmového jadra lexikálneho významu majú podľa jeho formulácie integračné črty, ktoré zaraďujú lexikálnu jednotku do nadradených formálnosémantických kategórií. Abstrakciami nižšiej úrovne sú genetické/identifikačné sémantické príznaky, ktoré spájajú jednotlivé prvky čiastkového systému. Daná lexikálna jednotka sa od ostatných prvkov sémantického poľa odlišuje špecifickými/diferenčnými sémami.

J. Kačala si v príspevku „K ontológii jazykového významu“ položil otázku, či jazykový význam je rozdelený presne podľa slovných druhov, resp. v širšej formulácii: ako jestvuje jazykový význam. Pri podstatných menách je síce všeobecným lexikálnym významom predmetnosť, pri slovesách dynamický príznak, pri prídavných menách statický príznak a pri príslovkách príznak príznaku, ale pri rozlišovaní slov na slovné druhy máme do činenia s krížením významu i výrazu (napr. vlastnosti sa priamo pomenúvajú prídavnými menami, často však aj substantívami a niekedy aj slovesami, trpné a činné príčastia prechádzajú medzi prídavné mená, podstatné mená a pod.). Jazykový význam je preto podľa autora skôr namieste chápať ako kontinuálnu než diskrétnu entitu.

M. Čejka v komunikáte „Filozofickosémantické aspekty analýzy deziderativních hovorových aktů“ uvažuje o kritériách analýzy propozičného obsahu želania najmä z hľadiska modálnosti a času. Podľa autora pri takejto analýze je výhodné používať pojmy logiky možných svetov, ktorá poskytuje adekvátne teoretické základy homogénneho generatívneho modelu aj pre iné typy hovorových aktov. — V komunikáte „Poznávacia funkcia slova“ sa J. Dolník dotýka otázky, ako sa funkcia plnovýznamového slova uplatňuje v jazykovej komunikácii. Slovo ako systémová jednotka (ako jednotka „kolektívne virtuálneho jazyka“) je jednotkou „gnozeologicky komunikatívneho myslenia“. Pri komunikácii sa sprostredkúva vzťah medzi gnozeologickým a komunikatívnym myslením, v súvise s čím sa prechádza od poznávacej funkcie slova individuálne virtuálneho jazyka ku kolektívne, resp. individualizovane realizovanému jazyku.

J. Furdík v príspevku „Jazyk v čase“ sa pokúša navrhnúť uspokojivé riešenie starého problému existencie jazyka v čase. Podľa autora výskum dynamiky sa stal jedným z centrálnych bádateľských rámcov v súčasnej jazykovede (dynamika synchrónneho systému, dynamika čiastkových systémov), v súvise s ktorými sa objavujú aj pokusy predpovedať budúci stav. Hoci jazykoveda sa ráta medzi disciplíny so [299]slabšou prediktívnou silou, autor ukazuje, že prognostický prístup je možný pri skúmaní niektorých čiastkových systémov, napr. v oblasti tvorenia slov. — Postulát, že procesuálnosť ako vlastnosť jazykového systému je realita vnútorne napätá, rozporná, že má priebeh etapovitý a že každú z etáp charakterizuje jednota špecifickej menlivosti a relatívnej stabilnosti, umožňuje podľa R. Krajčoviča (Procesuálnosť ako vlastnosť jazykového systému a jeho výskum) skúmať historikovi jazyka jazykové javy všestrannejšie ako doteraz: na úrovni historicko-genetickej, t. j. ako produkt predchádzajúcich zmien, ďalej na úrovni historicko-paradigmatickej a historicko-syntagmatickej, čiže z hľadiska vývinu štruktúry systému a jej realizácie, a napokon na úrovni historicko-typologickej. Tento postulát autor dokladá pokusom o komplexnú charakteristiku vývinu konsonantu „dz“ v slovenčine.

Z. Hlavsa (K vztahu lingvistiky a sémiotiky) ukazuje, ako sa semiotický prístup môže osvedčiť pri riešení niektorých konkrétnych úloh jazykového opisu. Zaoberá sa situačnými okolnosťami (v jeho terminológii hybridnými znakmi) ako sú vysvetlivky, texty k obrázkom, gestikulácia a pod. — O. Leška skúma „prirodzenosť“ prirodzeného jazyka. Za prirodzený jazyk treba podľa neho považovať jazyk, ktorý sme si osvojili vlastnou imanentne kreatívnou aktivitou v tesnom spätí s vecou a situačnou neskutočnosťou. Autor si potom všíma, čím sa tento jazyk odlišuje od bežného jazyka, od spisovného jazyka, ktorému sa treba „priučovať“ a pod.

P. Novák vo svojom vystúpení „Některé ontologické a gnozeologické problémy lingvistiky“ poukázal na potrebu vidieť pre lingvistiku dlhodobú perspektívu skúmania (vydeľovanie problémov pôvodne len filozofických, ktoré sa stávajú predmetom špeciálnych vied, nie je ukončené). Dôležité je adekvátnejšie posudzovať filozofickú (ontologickú, gnozeologickú, metodologickú) relevanciu konkurujúcich si terminológií. — Podľa O. Šoltysa (K přirozeným hranicím systémového poznání) iba objektivizácii jazykového systému možno prisúdiť atribúty úplný a explicitný opis jazykového systému. Pre teleologické a funkčné potreby opisu jazykového systému sa vystačí s opisom neúplným a implicitným. — K. Horálek sa venoval niektorým otázkam odbornej terminológie (zmysel, význam, otázka materiálnosti znakových zložiek a pod.), kým cieľom príspevku J. Mlacka bolo sledovať rozkolísanosť náhľadov na zaraďovanie/nezaraďovanie prísloví a ďalších parémií do frazeológie a hľadanie dôvodov tejto rozkolísanosti.

V rámci druhého tematického okruhu sa V. Černík vo svojom hlavnom referáte „Filozofické kategórie formy a obsahu“ zameral predovšetkým na tri okruhy: a) obsah a forma v predmarxovskej filozofii, b) obsah a forma v marxistickej dialektike, c) podmienky aplikácie kategórií formy a obsahu v jazykovede. Autor rozlišuje predovšetkým medzi vnútornou (podstatnou) a vonkajšou (javovou) rovinou obsahu a formy. Pri aplikácii týchto pojmov v jazykovede podľa jeho chápania obsahom je myslenie ako subjektovo-objektový vzťah, t. j. ako proces myšlienkovej činnosti. Naproti tomu myslenie ako medziobjektový vzťah je spoločenskou formou myšlienkovej činnosti. V prvom prípade ide o otázky objektívnej pravdy a adekvátneho hodnotenia, v druhom o štruktúru komunikácie. — V druhom hlavnom referáte tohto okruhu „K analýze jazykových jednotek z hlediska zákonů a kategorií dialektiky“ M. Těšitelová ukázala, že pri vymedzení jazykových jednotiek a kategórií v jazykovede sa často musí prihliadať k ich súvislostiam, vzťahom a pod., čo sa ilustruje na príkladoch vyčleňovania fonémy, slova a gramatických kategórií, kde sú otvorenými otázkami slovné druhy a syntaktické kategórie. Pripomína sa tu tesná spojitosť gramatických kategórií a základných zákonov dialektiky (pomocou nich možno v lingvistike vyložiť napr. tzv. pružnú stabilitu jazyka). Štúdium kategórií a zákonov a ich súvislostí môže podľa autorky pomôcť lingvistike hlbšie preniknúť k riešeniu niektorých doteraz otvorených otázok.

O tom, ako sa dialektická jednota a protirečenie obsahu a formy uplatňuje na rovi[300]ne morfonológie, mal príspevok J. Bosák (Vymedzenie tzv. interfixov z hľadiska kategórie obsah — forma), ako na textovej rovine, najmä v súvislosti so stavbou odseku J. Findra (Dialektika obsahu a formy ako princíp komponovania textu) a vo frazeológii E. Kučerová (Obsah a forma frazeologických jednotiek). O obsahu a forme termínu predniesol príspevok I. Masár, ktorý ukázal, že každá zo zložiek termínu (pojmová, sémantická, onomaziologická i onomatologická) má svoj obsah a svoju formu.

J. Hoffmannová v príspevku „Kategorie času v textu a systémové sémantice“ sa zaoberá kategóriou času z rôznych aspektov. Ukazuje, že niektoré jeho chápania sú relevantné aj z lingvistického hľadiska. Chápanie textového času môže podľa autorky obohatiť napr. kvantová predstava času, spádový model J. Zemana z oblasti teórie informácie a pod. Temporálna logika prispela k poznaniu textového času ako komplikovaného stvárnenia odrazu reálneho času. Autorka je presvedčená, že jazykoveda môže prispieť ku komplexnému obrazu kategórie času, ale takisto sama môže veľa aj získať pri konfrontáciách s inými odbormi. — M. Komárek v komunikáte „O některých otázkach morfologických kategorií“ zdôrazňuje ich rozpornosť, ich časté kríženie niekedy aj s nemorfologickými (syntaktickými) kategóriami, čo ilustruje na kategórii slovesného rodu, zvyčajne pokladanej za čisto morfologickú kategóriu. Autor však ukazuje, že status morfologickej kategórie možno pripísať len „tvaru na sa“ (výraz reflexívny tvar považuje za mätúci), kým perifrastické formy, trpné participiálne konštrukcie sú podľa neho už syntaktickými kategóriami.

E. Horák v príspevku „Porovnávanie ako prostriedok poznania v jazykovede“ hodnotí porovnávanie v rámci teórie komplexného opisu vybudovaného na princípe Marxovej logickej metódy (od abstraktného ku konkrétnemu). Postupuje sa tu od deskriptívneho/klasifikačného opisu k štruktúrno-systémovému opisu, ktorý uplatnením kauzálnej analýzy postupne prerastá do štruktúrno-genetického opisu a ten vrcholí v opise genetickej štruktúry. Od opisu genetickej štruktúry sa pokračuje v historicko-genetickom opise smerom k súčasnosti. Pomocou porovnávania sa takto prekonáva vlastne „neprekonateľná“ antinómia v jazykovede synchrónia — diachrónia. Porovnávanie by mohlo byť podľa autora teoretickou osnovou aj pri usmerňovaní vývinu spisovného jazyka.

V. Krupa v príspevku „Zdroje a funkcie vágnosti v jazyku“ konštatuje, že vágnosť v jazyku sa niekedy pociťuje ako jeho tienistá stránka, ale zároveň je to aj jeho neodmysliteľná súčasť. Možnosť rozširovania výrazových prostriedkov je sčasti daná ich vágnosťou (porov. tzv. poróznu vágnosť M. Pinkala). Autor sa ďalej zaoberá vágnosťou pri komunikácii, tzv. strategickou vágnosťou (zámer hovoriaceho dostáva definitívnu podobu až v priebehu rečového aktu, na začiatku je strategicky vágny), vágnosťou vo zdvorilostnom štýle a pod. — Vágnosťou vo svojom príspevku „K sémantike neostrých výrazov“ sa zaoberal aj J. Szomolányi. Tento autor ukazuje, že nahradenie vágnych predikátov presnými vedie často k informačnému kolapsu alebo k nežiadúcej komplikovanosti systému. Vágne predikáty, s ktorými si klasický prístup nevedel rady, je výhodné skúmať pomocou tzv. rozmazaných množín.

Problematike hĺbkovej vetnej štruktúry v prirodzenom jazyku je venovaný príspevok H. Běličovej. Autorka upozorňuje, že doteraz sa v dostatočnej miere nekonfrontovala rovina „hĺbkových“ významov a rovina „povrchových“ významov, vyjadrených formálnymi prostriedkami, napr. jednoduchými a predložkovými pádmi. Nie je to prirodzene ľahké, lebo hĺbkové roly sa líšia od autora k autorovi. Vzťahy dominácie medzi účastníkmi situácie (priama, nepriama účasť) podľa autorky vysvetľuje, prečo možno takmer každú funkciu vyjadriť veľkým počtom rôznych prostriedkov a prečo jednotlivé prostriedky pokrývajú niekedy značne disparátne „významy“. S. Ondrejovič vo svojom príspevku „K pojmu hĺbkovej štruktúry zo sémiotického hľadiska“ vychádza z tézy, že pojmy hĺbkovej a povrchovej štruktúry sa nachádzajú [301]vo vzťahu, ktorý marxistická filozofia postuluje pre kategórie javu a podstaty. Ostáva však otvorená otázka, či hĺbková štruktúra je jazykovou alebo gnozeologickou štruktúrou alebo či je súčasťou jazyka i myslenia. Podľa autora ak hĺbkovú štruktúru chápeme ako gnozeologickú kategóriu, vysúvame ju mimo vety, podstatu však nemožno klásť mimo vecí, ktorých je podstatou. Z tohto hľadiska autor považuje za potrebné pojem hĺbkovej štruktúry „odpsychologizovať“, čiže chápať ho ako súčasť jazykovej štruktúry.

Príspevok J. Panevovej a P. Sgalla „K otázce základního rozporu a sporu v jazykovém systému“ sa týka toho, že obsahy vedomia samy sú nekomunikovateľné, pretože skutočnosť, ktorú odrážajú, je neobmedzene rozmanitá, ale na druhej strane sa vedomie (a spoločnosť) bez komunikovania nemôže rozvíjať. — N. Savický v komunikáte „Dialektické rozpory v jazyce a strukturní analýza“ tvrdí, že štruktúrne modely nemôžu v plnej miere vystihnúť dialektickú rozpornosť v jazyku. Dialektický rozpor nemôže postihovať systém vybudovaný pomocou prostriedkov formálnej logiky, najmä však nie formalizovaný systém (Gödelova veta).

J. Sabol (Vzťah jednotlivého a všeobecného v jazykovom systéme) ukazuje, ako sa tieto kategórie uplatňujú v opozíciách langue — parole, paradigma — syntagma, virtuálny znak — aktuálny znak atď. Na dialektickom vzťahu jednotlivého, všeobecného a zvláštneho sa zakladá aj nová autorova syntetická fonologická teória, na tomto základe definuje autor aj jednotlivé fonologické školy, literárne smery atď.

Kauzálnej problematike boli venované špeciálne príspevky B. Švihranovej (K problematike príčinnosti vo vzťahu k ontologickým a gnozeologickým otázkam jazyka) a F. Kočiša (O kauzalite v syntaxi), kde sa spresňuje výklad o príslovkovom určení. — Uzavretému dielu E. Paulinyho bolo venované vystúpenie J. Ružičku (O sile dialektickej metódy) a hodnoteniu Skaličkovej typológie príspevok J. Popelu (K principům a perspektivám Skaličkovy typologie).

V treťom problémovom okruhu s hlavným referátom „Kritika postpozitivistických metodológií v jazykovede“ vystúpil J. Horecký. Analyzuje koncepciu N. Chomského, ktorú označuje ako psychologickú. Inde nachádza aj prvky fyziologických koncepcií, kde sa jazyk skúma ako správanie. Teória J. Katza je napr. založená na skúmaní jazyka ako bytia, ale nie je to bytie reálne, takže aj tu ide o konceptualizmus. Neopozitivistická filozofia nedáva podľa autora dostatočnú odpoveď na základné ontologické otázky jazyka (čo je jazyk, ako a kde jestvuje) aj preto, že berie do úvahy len jednu zo základných charakteristík jazyka: buď len bytie alebo len správanie. Uspokojivú odpoveď je schopná dať však systémovo-štruktúrna koncepcia jazyka, založená na marxistickom chápaní systému, štruktúry a funkcie.

J. Kraus vo svojom príspevku „K novějším pracím o teorii interpretace (ke kritice soudobé hermeneutiky)“ ukazuje, že hermeneutika sa na Západe dnes už nechápe ako náuka o výklade textov, ale ako spôsob výkladu sveta, typický pre súdobé buržoázne myslenie. Podľa autora osobitná „marxistická hermeneutika“ síce nie je potrebná, ale správne porozumenie textov ostáva aj pre marxistickú koncepciu vysoko aktuálnou témou.

Niekoľko príspevkov bolo venovaných aj otázke miesta jazykovedy v rámci iných vied. J. Petr vo svojom referáte „Místo jazykovědy v rámci klasifikace věd“ jazykovedu určuje opierajúc sa o Engelsovo klasifikačné východisko ako spájaciu disciplínu medzi spoločenskými vedami a vedami o myslení. — J. Nekvapil sa venuje vo svojom príspevku problému interdisciplinarity (Poznámky k interdisciplinaritě jazykovědy). Na najnižšom stupni vyčleňuje juxtapozíciu disciplín, vyššie je vzťah medzi disciplínami, ktoré sa navzájom ovplyvňujú (vlastná interdisciplinarita) a najvyššie je relatívne jednotný systém vedeckých poznatkov presahujúci hranice jednotlivých vedeckých disciplín (transdisciplinarita). O interdisciplinarite sa niekedy hovorí už aj vo vzťahu k subdisciplínam. Autor ukazuje, [302]že v dejinách jazykovedy došlo k zásadnej zmene od pasívnej interdisciplinarity, keď jazykoveda bola súčasťou filológie, resp. rétoriky k aktívnej interdisciplinarite, keď jazykoveda začína hrať voči iným disciplínam aktívnu rolu. — O konštituovaní nových „integračných“ vied hovoril vo svojom príspevku „Integrácia vo vede a onomastika“ aj M. Majtán. Podľa autora aj onomastiku treba pokladať za osobitnú jazykovednú disciplínu.

Okrem uvedených referátov a komunikátov na konferencii odzneli aj niektoré ďalšie diskusné príspevky o metódach analýzy textu (E. Bajzíková), o vzťahu synchrónie a diachrónie v jazykovede (Š. Peciar), o vzťahu teórie a empírie z hľadiska nárečového výskumu (I. Ripka), o modelovaní a komponentovej analýze v sémantike (E. Sekaninová), o chronometrickej metóde pri výskume frazeologizmov (I. Šípoš) a ešte niektoré iné. V rámci tohto podujatia sa uskutočnila aj panelová diskusia na tému „Spoločnosť a jazyk — sociolingvistické aspekty jazyka“, ktorú viedol prof. J. Horecký.

Podobne ako pri predchádzajúcich podujatiach organizátori aj z tejto konferencie vydajú zborník, ktorý zhrnie všetky referáty, komunikáty a pripravené i nepripravené diskusné príspevky. Zborník vyjde v priebehu krátkeho času pod názvom K princípom marxistickej jazykovedy.

Slovo a slovesnost, volume 45 (1984), number 4, pp. 297-302

Previous Karel Svoboda: Záměrová modálnost a syntaktická stavba souvětí

Next Karel Horálek: Glosy k novější sémiologické literatuře