Systém verbálneho správania

Ján Horecký

[Articles]

(pdf)

Система вербального поведения / On the system of verbal behaviour

Rozsiahly výskum jazykovej komunikácie, využívania jazykových prostriedkov na dorozumievanie medzi ľuďmi, ale aj na formulovanie nových vedeckých a technických poznatkov — po pokusoch niektorých členov PLK o lingvistiku parole (V. Skalička) — začína sa na jednej strane teóriou rečových aktov (Searle, Austin), nadväzujúcou na morrisovskú pragmatickú dimenziu komunikačného jazykového znaku, na druhej strane výskumom rečovej činnosti v sovietskej psycholingvistike a psychológii (Vygotskij, A. A. Leontiev). Kým v západnej lingvistike se začína v posledných rokoch formovať nová paradigma komunikačnej lingvistiky (T. Winograd), nemeckí bádatelia v NDR se dosť úspešne pokúšajú využiť poznatky teórie rečových aktov i teórie rečovej činnosti na formovanie marxisticko-leninskej teórie komunikačných aktov (resp. komunikačných postupov). Kým W. Schmidt zdôrazňuje komunikačné spôsoby a ich intencionálny základ, niektorí bádatelia poukazujú na slabiny tejto teórie a budujú širšie koncipovanú teóriu komunikačných úkonov (Michel - Harnisch, 1983).

Jednostranný dôraz na rečovú činnosť, odvádzanie výskumu od analýzy systémových zložiek jazyka vedie však ku skresľovaniu podstaty jazyka ako systému.

Ak sa proti chápaniu jazyka ako systému, resp. v novšom chápaní ako zložitého systému (Horecký, 1984) namieta, že tu sa jazyk umŕtvuje, že postulovaný zložitý systém je príliš statický, treba upozorniť, že v súčasnej marxisticko-leninskej filozofii sa formuje názor o dvojakej povahe dynamickosti. J. Zelený (1982) zreteľne diferencuje dvojakú historizáciu logickej problematiky. Jazyk a reč je proces nielen tým, že predstavuje rečové správanie, ale aj ako predpoklad tohto správania, t. j. ako dynamický systém znakových vzťahov medzi výrazovými prostriedkami, ale aj vzťahov medzi týmito prostriedkami a objektívnou realitou. Dynamickosť sa prejavuje najmä v zmenách prostriedkov i v zmenách uvedených vzťahov (Kořenský, 1984).

Ale aj výskum gnozeologickej funkcie jazyka ukazuje, že popri systéme jazyka treba skúmať aj spôsob, ako sa tento systém správa k objektívnej realite, ako poznávajúci subjekt S zobrazuje realitu O jazykovými (systémovými) prostriedkami, teda skúmať epistemický vzťah (S ↔ O). Veľká časť poznatkov sa však dostáva k poznávajúcemu subjektu nie priamym poznávaním objektov, ale získavaním poznatkov o nich tak povediac z druhej ruky — od iných poznávajúcich subjektov. Je tu teda persuazívny vzťah, v ktorom sa na sprostredkovanie poznatkov, na prenášanie informácie nevyhnutne používajú jazykové (systémové) prostriedky.

Aj pri výskume umelej inteligencie sa ukazuje, že systémy umelej inteligencie modelujú nielen jazyk, resp. rečové správanie, ale aj uchopovanie reality jazykom. Tieto systémy sa viac-menej úspešne realizujú a to nasvedčuje, že aj v ľudskom správaní musia byť isté vhodné nástroje na pomenúvanie, porozumenie i tvorenie textov.

Z uvedených troch skutočností (dynamickosť systému, persuazívny gnozeologický vzťah, skúsenosti z umelej inteligencie) možno dospieť k predbežnému záveru, že jazyk ako zložitý systém je časťou širšieho systému verbálneho správania človeka. Do tohto systému budú patriť nielen myšlienkové, sémantické zložky, ale aj zložka zvuková (artikulačná, resp. percepčná).

M. Bierwisch (1982a, 1982b) vo viacerých štúdiách skúma povahu a fungovanie tohto systému. Zahrňuje doň systém motorický, modalitný, konceptuálny, interakčný a vlastný jazykový. Z tohto výpočtu vyplýva, že za základnú zložku pokladá [102]zvukovú zložku, resp. vlastný jazykový systém. Pritom však necháva otvorené otázky, ktoré ďalšie systémy by sa sem mali zaradiť, ako sa jednotlivé systémy členia a aký je ich vzájomný vzťah. Sám venuje zvýšenú pozornosť konceptuálnemu a paralelne s ním sémantickému systému. Usiluje sa nájsť vzťahy najmä medzi konceptuálnym a jazykovým (v jeho chápaní gramatickým) systémom. Ukazuje, že v obidvoch platia jednak základné princípy, jednak pravidlá a reprezentácie a že ich vzájomný vzťah sa prejavuje najmä v sémantike prirodzeného jazyka.

Nevýhodou tohto Bierwischovho prístupu je predovšetkým to, že vychádza z jazyka, resp. jeho útvarov, predovšetkým zo slov a skúma možnosti konceptuálnej reprezentácie významu slov. Výsledky jeho výskumu nie sú zatiaľ súhrnnejšie podané, ale už teraz vidieť, že podrobnejšia povaha konceptuálneho systému nie je dosiaľ dostatočne preskúmaná. Otázne je už aj to, či takto chápaný konceptuálny systém je zložkou myslenia alebo jazykového správania. Keďže v Bierwischových analýzach je pomerne málo jazykových prvkov, zdá sa, že chápe konceptuálny systém ako zložku myslenia, myšlienkovej činnosti.

Vzniká potom otázka, či je možné aj myslenie bez jazyka, resp. či myslenie mohlo vzniknúť v predverbálnej etape ľudského správania. Výskumy psychológov a psycholingvistov (Piaget, Vygotskij) ukazujú, a to najmä v polemike s Chomského tézou o vrodenosti jazykových entít, že isté koncepty skutočne vznikajú v ontogenéze človeka ešte prv, než si dieťa osvojí jazyk.

Povahu konceptov v poslednom čase prenikavo osvetlil R. Pavilionis (1983; 1984). Na rozdiel od Bierwischa skúma sémantiku predovšetkým z hľadiska porozumenia pri jazykovej komunikácii. Konštatuje, že predpokladom úspešnej komunikácie, teda procesu prebiehajúceho na osi pomenovanie — vec v sémantickom trojuholníku, je u každého prijímateľa oznámenia istý súbor prvotných predstáv o referovaných objektoch. Tieto predstavy označuje Pavilionis ako koncepty. Hovoriaci si ich osvojuje jednak sám, vlastnou poznávacou činnosťou, jednak ich preberá od iných členov komunikačného spoločenstva. V tomto spoločenstve sa koncepty socializujú, stávajú sa majetkom celého komunikačného, resp. aj jazykového spoločenstva. Takýto koncept nesie informáciu o skutočnom alebo potenciálnom stave vecí vo svete a táto informácia je zakódovaná slovami (inak povedané: slová sú kódmi konceptov).

V danom komunikačnom a jazykovom spoločenstve koncepty tvoria podľa Pavilionisa konceptuálny systém, t. j. systém názorov a poznatkov odrážajúcich poznávaciu skúsenosť. No pretože tento konceptuálny systém vzniká a jestvuje už v predverbálnej etape, nemôže byť, podľa našej mienky, časťou verbálneho správania, ale je medzi objektívnou realitou a systémom verbálneho správania. Zdá sa, že ani kódovanie sa nerealizuje priamo slovami, ako to predpokladá Pavilionis, ale prostredníctvom istých myšlienkovo-gramatických nástrojov, ktoré možno zhrnúť pod pojem kategórií. Do systému verbálneho správania teda nepatria priamo koncepty v Pavilionisovom alebo Bierwischovom zmysle, ale skôr konceptualizátory, prostriedky na jazykové uchopenie a stvárnenie konceptov. Medzi objektívnu realitu a systém jazyka treba teda — ale už v systéme verbálneho správania — zaradiť osobitný konceptuálny, resp. konceptualizačný systém.

Za prvý závažný pokus o budovanie tohto konceptuálneho systému možno pokladať Jakobsonovu tézu o všeobecnom význame pádov. Jeho základné pojmy zasiahnutosť, objemovosť (rozsahovosť a okrajovosť) sa totiž netýkajú len významu pádov, resp. substantív, ale vyjadrujú predovšetkým vzťah slovesa k substantívu (teda aj vlastnosti samého slovesa), čo sa neskôr prejavilo v teórii intencie slovesného deja. Je to teda pokus o vymedzenie nástrojov na uchopenie objektívnej reality v jej statickosti, ale najmä v jej dynamickosti.

Na Jakobsonovu teóriu novšie nadväzuje C. H. Schooneveld (1983) pri skúmaní [103]systému pádov a systému predložiek v ruštine. Základné kategórie v sémantike pádov formuluje ako direktívnosť, t. j. smerovanie od situácie v realite (narrated situation) k rečovej situácii (speech situation), ďalej zmenu od reálnej situácie k rečovej situácii a objektívne zameranie referenta. V systéme predložiek odhaľuje Schooneveld iné príznaky: rozmerovosť, zdvojenosť, zotrvávanie a objektívnosť. Tieto vzťahy a na nich budované príznaky prenáša potom aj do lexiky, najmä do oblasti tvorenia slov.

V novšej formulácii rozoznává Schooneveld týchto šesť príznakov, resp. kategórií: pluralita (tranzitívnosť), dimenzionalita, dištinktnosť (zdvojenosť), extenzia (smerovosť, zasiahnutosť), reštrikcia (okrajovosť), objektovosť (objemovosť, kvantifikácia). Ako vidieť, najmä v posledných troch kategóriách sa znova objavuje Jakobsonov pojmový systém.

Možno povedať, že pokus o prenesenie kategórií z javov jestvujúcich v systéme jazyka do konceptuálneho systému je dosť úspešný. Rovnako úspešný by však mohol byť aj pokus preniesť z jazyka do konceptuálneho systému také kategórie, ktoré sa tradične označujú ako gramatické kategórie, pravda, za predpokladu, že sa vezmú nielen vlastné morfologické kategórie, ale širšie chápané jazykové kategórie, ktoré sú základom slovných druhov a ktoré sa používajú na jazykové spracúvanie javov objektívnej reality. Okrem toho treba brať do úvahy aj základné spôsoby vyjadrovania lokácie objektov v čase a priestore.

V tomto zmysle budú mať najvyššie postavenie v konceptuálnom systéme podsystém základných lokačných kategórií, vyjadrujúcich umiestnenie objektov vo vzťahu k tu — tam, a teraz — vtedy a realizované v systéme jazyka príslovkami, predložkami, do istej miery aj pádovými koncovkami, resp. kategoriálnymi prostriedkami na vyjadrenie času (Martynov, 1982). Lokačné kategórie v čase sa opierajú o tri základné body vymedzené vzhľadom na JA, totiž teraz, predtým, potom. Symbolicky NUNC, ANTE, POST.

Lokalizácia v priestore je zložitejšia. Treba tu predovšetkým rozlišovať lokalizáciu statickú a dynamickú. Ak sa za základný orientačný bod vezme istý uzavretý priestor (lokum), potom pri statickej lokácii treba z hľadiska JA rozlišovať polohu vnútri (IN), pred (ANTE) a za (POST), nad (SUPER) a pod (SUB), ako aj polohu v blízkosti (APUD) a v širšom okolí (CIRCUM).

 

Schematicky:

 

		SUPER
JA	ANTE	IN	POST
	APUD	SUB
			CIRCUM

 

V dynamickej lokácii treba vyjadriť (zase vzhľadom na JA) smerovanie k objektu a do objektu (AD — INTRA), cez objekt (PER), od objektu a z objektu (DE — EX), ďalej smerovanie nad objekt a pod objekt (SUPRA — INFRA), ponad objekt a popod objekt (SUPER — INFRA₂), ale aj okolo objektu (CIRCUM). Niekedy bude azda potrebné vyjadriť aj smerovanie z objektu a od objektu nahor (DE SUPRA — EX SUPRA), resp. z objektu a od objektu nadol (DE INFRA — EX INFRA).

 

[104]Schematicky:

 

 

V nižšom podsystéme budú jazykové koncepty, realizované v systéme jazykovými kategóriami, a to substančnosť, procesuálnosť, kvalitatívnosť, pronominálnosť. Pomocou konceptu substanciálnosti sa javy chápu ako substancie jestvujúce v čase a priestore. Koncept procesuálnosti uchopuje udalosti ako javy prebiehajúce v čase a priestore; koncept kvalitatívnosti berie do úvahy akostné stránky javov a udalostí. Napokon pronominálnosť umožňuje chápať isté javy ako zastupujúce iné javy.

Tak ako v morfologických kategóriách sa odráža všeobecná skúsenosť používateľov jazyka a úsilie o kategorizáciu javov a ich vlastností, aj podsystém gramatických konceptov — ako ďalšia zložka konceptuálneho systému — je nástroj, ktorým sa uchopujú tieto vlastnosti. Preto sú isté gramatické koncepty viazané na jazykové koncepty. Na substančnosť je viazaný gramatický koncept rodu a čísla, na procesuálnosť také gramatické koncepty ako osoba, čas, spôsob, diatéza. Niektoré gramatické koncepty sa viažu na viacero jazykových konceptov, napr. číslo na substančnosť, procesuálnosť i pronominálnosť.

Zdá sa, že všetky jazykové a gramatické koncepty možno vymedziť sústavou malého počtu konceptualizačných príznakov.

[105]Základný konceptualizačný príznak je transgresívnosť (TR), prechodnosť od poznávajúceho a pomenúvajúceho subjektu k poznávanému, resp. pomenúvanému objektu. Týmto príznakom možno charakterizovať všetky typy lokácie, ale aj intenciu slovesného deja: slovesá typu rúbať majú príznak +TR, typ starnúť je charakterizovaný ako —TR a typ ležať ako ±TR. V konceptuálnej kategórii diatézy aktívum má príznak +TR, pasívum —TR, zvratné pasívum, resp. v niektorých jazykoch médium ±TR. Veľmi zreteľne sa týmto príznakom charakterizuje pronominálnosť (resp. osoba — neosoba): prvá osoba je +TR, druhá osoba —TR, tretia osoba (neosoba) ±TR. Podobne kategória pádu: nominatív je +TR, akuzatív a inštrumentál sú +TR, ostatné pády sú ±TR.

Kategoriálny konceptuálny príznak čísla, resp. plurálnosti (PL) je typický pre gramatickú kategóriu čísla (sg. je —PL, pl. je +PL), ale aj pre stupeň vlastnosti (pozitív je —PL, komparatív a superlatív sú +PL), ako aj slovesný vid (dokonavý je —PL, nedok. ±PL, iteratívny je +PL).

Pre kategoriálne chápanie treba v konceptualizačnom systéme napokon predpokladať podsystém diferenciátorov. Pomocou neho sa javy chápu ako totožné, podobné alebo odlišné (identifikátory), ako známe a nové (aktualizátory) a ako zapríčiňujúce a zapríčiňované (kauzátory).

Na nevyhnutnosť predpokladať jestvovanie konceptuálneho, resp. konceptualizačného systému poukazujú aj skúsenosti v oblasti umelej inteligencie. Ak sa pre systém umelej inteligencie vyžaduje (Martynov, 1978) schopnosť formovať model sveta (teda poskytovať informácie o triedach objektov a situácií, určovať úplné asociačné vzťahy medzi triedami objektov a situácií, ale aj prijímať rozhodnutia), treba vybudovať nástroje, ktoré sú blízke jazykovým, ktoré umožňujú modelovať svet. A to sú prave lokačné, jazykové, gramatické a diferenciačné kategórie.

Jazykový systém hrá dôležitú úlohu nielen v poznávacej aktivite človeka vo vzťahu k poznávanému objektu (S ↔ O — epistémický vzťah), ale aj pri sprostredkovanom poznávaní (S₁ ↔ S₂ — persuazívny vzťah). Preto má pri verbálnom správaní dôležité miesto aj interakčný systém, v ktorom sú usporiadané spôsoby komunikácie a využívania jazyka a systémových jazykových výrazov.

Na najvyššej úrovni v tomto interakčnom systéme je podsystém komunikačných aktov. O komunikačných, resp. ilokučných aktoch, o komunikačných spôsoboch je už nazhromaždených dosť poznatkov, takže sa možno pokúsiť o istú systemizáciu.

Ako je známe, Searle rozoznával komunikačné, resp. rečové akty reprezentatívne, direktívne, komisívne, expresívne a neskôr aj deklaratívne. Podrobnejšie analyzoval typy rečových aktov W. Motsch (1984) a členil rečové, komunikačné akty predovšetkým na oznámenia, výzvy a otázky. Podrobnejšie rozčlenil oznámenia, a to na zistenia (Feststellungen) a konštatovania (Festlegungen), pričom zistenia členil ďalej na reprezentatívne, komisívne a expresívne, konštatovania na explicitne performatívne a deklaratívne.

Aj v oblasti komunikačných postupov, resp. vlastných komunikačných aktov v teórii W. Schmidta už jestvujú pokusy o systemizáciu. Najpodrobnejšie je spracovaná u Wilskeho (1984). Na prenos informácie slúžia informatívno-deskriptívne komunikačné akty, na vyvolanie činnosti sú aktivizačné komunikačné akty, ktoré sa delia ďalej na incitatívne, vyvolávajúce činnosť, a komisívne, vyvolávajúce vlastnú činnosť hovoriaceho. Na druhej strane na zisťovanie výsledkov, teda na poznávanie slúžia inventívne (kognitívne) komunikačné akty, na nadväzovanie kontaktu slúžia kontaktívne, sociatívne komunikačné akty. Sú tu teda dva výrazne odlíšené typy: na jednej strane komunikačné akty orientované na činnosť (možno ich označiť ako +OPER), na druhej strane prenášajúce informáciu (—OPER).

 

[106]Schematicky:

 

 

Rovnaký zmysel má vlastne aj Mistríkova klasifikácia štýlotvorných postupov na informatívny, opisný, výkladový a úvahový; pravda, nejde do takých podrobností ako Wilske a je orientovaná nie intencionálne, ale faktovo.

Na najvyššej úrovni v interakčnom systéme je podsystém komunikačných aktov preto, že majú výrazný intencionálny ráz a predstavujú tak prvý krok (intenciu, zámer) pri realizácii interakcie.

Na druhom kroku sa obyčajne hovorí o predikácii a jej prostriedkoch. Treba však povedať, že základným prvkom pri interakcii nie je veta, lež výpoveď. Preto treba postulovať istý výpoveďotvorný podsystém. Tento podsystém je paralelný s lokačným konceptuálnym podsystémom, ako aj s podsystémom kauzátorov. Pri koncipovaní výpovede treba totiž predovšetkým identifikovať javy objektívnej reality, zistiť ich totožnosti a odlišnosti a na základe toho určiť, čo je známe, staré, a čo sa má podávať ako nové (topikalizácia — rematizácia). Topik sa vymedzuje ako rečovo-komunikatívna kategória textu, ktorou sa určuje objekt, o ktorom hovoriaci zamýšľa komunikovať a ktorý potom funguje ako téma textu. Paralelne s tým možno rému (fokus) vymedziť ako objekt, ktorým sa topiku prisudzuje istá vlastnosť, o ktorom sa prináša nová informácia. Obidva tieto prvky majú fázu formovania, fázu fungovania, sú teda vymedzené formátormi a funktormi.

Predovšetkým v rematickej zložke sa uplatňuje predikačný podsystém. Tvoria ho predovšetkým aktualizátory, také gramatické prvky, ktoré uvádzajú text do aktuálnej podoby. Uplatňujú sa tu kategória času, ale aj spôsobu, diatézy a spôsobu slovesného deja.

Ďalšou zložkou predikačného podsystému sú modalizátory, prostriedky na vyjadrenie rozličných typov modálnosti. Sú to slovesný spôsob, ale aj lexikálne a sčasti aj slovotvorné prostriedky. Dôležitú zložku tu tvoria prozodické prostriedky.

Napokon patria do predikačného podsystému aj rozličné (štylistické) kvalifikátory, vyjadrujúce vlastnosti výrazov. Sú to kvalifikátory v oblasti lokácie v čase (neologizmy — historizmy), v priestore geografickom i sociálnom (dialektizmy — profesionalizmy — slangy) a v hodnotovom poli (nocionálne — emocionálne). Je známe, že kvalifikátory v hodnotovom poli idú paralelne s časovou a priestorovou lokáciou.

Až v komunikácii sa uplatňuje paradigmatický podsystém, ktorý zahrňuje jednak paradigmy ohýbaných slov, jednak pravidlá na tvorenie slovných tvarov potrebných pri konštruovaní výpovede.

Paralelne s fonologickým systémom ide fonetický podsystém, predstavujúci predovšetkým pravidlá na artikuláciu (na strane prijímateľa percepciu) hlások, ako aj pravidlá linearizačné, resp. obmedzovacie (obmedzenia v spájateľnosti hlások, pravidlá asimilácie).

 

[107]Súhrnne možno systém verbálneho správania znázorniť takto:

 

konceptuálny systém		jazykový systém	interakčný systém
		funkcie	komunikačné akty
		znaky	výpoveďotvorné
		konštrukcie	funkcie
konceptualizátory		kategórie	predikátory
	1. lokačné			1. aktualizátory
	2. jazykové			2. modalizátory
	3. morfologické			3. kvalifikátory
		morfémy		paradigmy
diferenciátory		prozódia
	1. identifikátory	fonémy	fonetika
	2. aktualizátory			1. artikulácia
	3. kauzátory			2. linearizácia

 

Zo schémy vidieť veľmi názorne, že mnohé podsystémy sú v jednotlivých systémoch paralelné. Najviac bije do očí paralelnosť medzi jazykovým a interakčným systémom, daná predovšetkým vzťahom langue a parole, systému a textu. Vzťahy medzi jazykovým a konceptuálnym systémom nie sú také úplné, lebo jazykových prostriedkov musí byť viac než konceptualizačných, už aj preto, že mnohé zo špecificky jazykových prvkov sú formálneho alebo materiálneho charakteru (fonémy, morfémy) a teda nemajú význam pre konceptualizáciu. Cez všetky tri systémy prechádzajú gramatické prvky: v konceptuálnom systéme to sú lokačné, jazykové a gramatické kategórie, v jazykovom systéme jazykové a gramatické kategórie v úplnosti, v interakčnom systéme najmä ich aktualizačná zložka (predovšetkým aktualizátory).

Napokon treba pripomenúť, že ani systém verbálneho správania v celej svojej zložitosti nie je izolovaný, uzavretý sám do seba. Spoločne s ním jestvuje a funguje systém extralingvistických a paralingvistických prostriedkov. Všetky spája jednak spoločné fungovanie pri komunikácii, jednak hlboká zakotvenosť v historickom vývine i v súčasnom stave kultúrnej situácie daného komunikačného a jazykového spoločenstva.

 

LITERATÚRA

 

BIERWISCH, M.: Sprache als kognitives System. Thesen zur theoretischen Linguistik. Deutsch als Fremdsprache, 19, 1982a, s. 139—144.

BIERWISCH, M.: Formal and lexical semantics. Linguistische Berichte, 80, 1982b, s. 3—17.

HORECKÝ, J.: Zložitý systém jazyka. JČ, 35, 1984, s. 18—26.

KOŘENSKÝ, J.: Pojednání o dialektice a obecné problémy jazykovědy. SaS, 45, 1984, s. 135—141.

MARTYNOV, V. V.: Semiologičeskije problemy iskusstvennogo intelekta. Izv. AN SSSR, 37, 1978, č. 1, s. 3—7.

MARTYNOV, V. V.: Kategorie jazyka. Moskva 1982.

MICHEL, G. - HARNISCH, H.: Zum Verhältnis von Funktional-kommunikativen Sprachbetrachtung und Sprechakttheorie. Zugänge zur linguistischen Charakterisierung von Handlungseinheiten. In: Linguistische Studien. Reihe A. Berlin 1983, s. 82—93.

MOTSCH, W. - PASCH, R.: Bedeutung und illokutive Funktion sprachlichen Äusserungen. Zeitschrift für Phonetik, Sprachwissenschaft und Kommunikationsforschung, 37, 1984, s. 471—489.

[108]PAVILIONIS, R. I.: Problema smysla. Moskva 1983.

PAVILIONIS, R. I.: Význam jako součást konceptuálního systému. Společenské vědy v SSSR, 13, 1984, s. 338—348.

SCHOONEVELD, C. H.: Contribution to the systematic comparison of morphological and lexical semantic structure in Slavic languages. In: American contributions to the Ninth international congress of slavists. Vol. I. Linguistics. Ohio 1983, s. 321—347.

WILSKE, L.: Feldprägende Seme und kollokative Regularitäten sprachlicher Äusserungen. Zeitschrift für Phonetik, Sprachwissenschaft und Kommunikationsforschung, 37, 1984, s. 471—489.

ZELENÝ, J.: Pojednání o dialektice. Praha 1982.

 

R É S U M É

Система вербального поведения

Система вербального поведения принадлежит к сложным системам. Она делится на 3 парциальных систем: концептуальную, языковую и интерагирующую. Собственно языковая система состоит из различающихся: системы языковых функций, подсистемы знаков, конструкций, языковых категорий, морфем, фонем и прозодических свойств.

С языковой системой в области мышления связана система концептуальная. В ней имеются по крайней мере две подсистемы: система концептуализаторов (средств, оформляющих языковые факты в их временно-пространственной локализации и категориальной, гл. о. морфологической форме), система дифференциаторов (средтв для языкового оформления тождественности, сходства и причинного взаимоотношения явлений).

С языковой системой в области коммуникации связана система интерагирующая. В ней находится система способов коммуникации, система предикаторов (средств для выражения актуализации элементов языковой системы, для выражения модальности и стилистической оценки, а также и парадигматической системы: правила образования словоформ, и система фонетическая (правила артикуляции изолированных звуков и звуков в их линеарном порядке).

Некоторые из приведенных элементов проходят через все три системы.

Slovo a slovesnost, volume 46 (1985), number 2, pp. 101-108

Previous František Daneš: Intonace v textu (promluvě)

Next Marie Těšitelová: K využití statistických metod v kombinaci s retrográdním uspořádáním jazykových jednotek