Modelovanie vo frazeológii (Poznámky k moskovskej frazeologickej škole)

Peter Ďurčo

[Discussion]

(pdf)

Моделирование в фразеологии / Modeling in phraseology

Za najtypickejšiu črtu frazeologických výskumov osemdesiatych rokov možno označiť vymanenie sa frazeológie zo svojej uzavretosti, oslobodenie sa od izolovanosti, do ktorej sa dostávala frazeológia pri dokazovaní svojej špecifickosti a svojbytnosti najmä v šestdesiatych rokoch. Tu máme na mysli situáciu v sovietskej jazykovede, kde „lexikologickú” orientáciu frazeológie určili povojnové práce V. V. Vinogradova (1946, 1947). Otázky idiomatiky a frazeológie v anglosaskej a americkej lingvistike sa začali bližšie skúmať až v súvislosti s kritickými poznámkami k Chomského gramatickému modelu v generatívnych a transformatívnych gramatikách (porov. Chafe, 1968) a dali skúmaniu frazeológie „gramatickú” orientáciu. Najmladšiu – „pragmatickú” orientáciu frazeologických výskumov, ktorá sa vykrištalizovala z psycholingvistických, sociolingvistických a textolingvistických výskumov v oblasti figuratívneho jazyka, možno ťažko niekomu jednoznačne pripísať. Za dôležité v tomto smere však možno označiť niektoré práce západoevrópskych lingvistov, napr. Burger - Buhofer - Sialm, 1982; Buhofer, 1980; Coulmas, 1981.

Spočiatku mimovoľne, dnes už cieľavedomejšie hľadala a aj nachádzala frazeológia cesty k spolupráci, pretože obrovský heterogénny a často rozporuplný empirický materiál bola jednak už čoraz menej schopná opisovať a vysvetľovať svojím klasickým pojmovým aparátom a jednak samotný „klasický” pojmový aparát (ako ustálenosť, idiomatickosť, nadslovnosť, sekundárnosť pomenovania a pod.) sa začal prehodnocovať. Badať jednak úsilie o zasadenie frazeológie do globálnej semiologickej koncepcie jazyka (Telija, 1981, 1986, 1987), postihnutie všeobecných zákonitostí frazeológie (Mokijenko, 1980), postihnutie typologických charakteristík frazeológie (Dobrovoľskij, 1988), o hľadanie všeobecne platných klasifikačných kritérií pri vymedzení frazeológie (Filipec - Čermák, 1985; 1988). V týchto prácach sa podľa nás najvýraznejšie prejavilo úsilie o naplnenie základnej vedeckej úlohy – o vytvorenie semiotického, genetického, štruktúrno-typologického a systémovo-synchrónneho modelu skúmaného objektu.

Pred úlohou vytvoriť nový model opisu frazeológie bola postavená frazeologická teória pri pokuse o jej strojové spracovanie. Ukázalo sa, že pre dosiahnutie hlavného cieľa – zostavenie frazeologického slovníka – je potrebný samostatný, veľmi špecifický program. A práve predstavitelia moskovskej frazeologickej školy pod vedením V. N. Teliovej (Leksikografičeskaja razrabotka, 1988) tu prichádzajú s novou koncepciou tzv. frazeologických parametrov, ktorá zohľadňuje všetky doteraz známe aspekty skúmania nielen frazeologických jednotiek, ale jazykových jednotiek vôbec. Autori sa tu usilujú riešiť jednak „večné” problémy frazeológie, ako je variantnosť, obraznosť, hranice frazeologických jednotiek, sprievodné slová, oporný komponent, problém polysémie a tzv. širokého frazeologického významu, klasifikácie, ale aj novšie aspekty pragmatiky, emociálnosti, hodnotiacich prvkov, modálnosti a metajazyka. Používajú pritom metódy tzv. zonálno-parametrického modelovania a zamýšľajú sa aj nad psycholingvistickým statusom frazeologických jednotiek. Ide tu pritom o dve línie budovania modelu: (1) detailné rozpracovanie každého parametra, (2) vzájomné prepojenie parametrov (čo je však v súčasnosti eště slabšia stránka modelu).

V doterajších sporoch o hraniciach frazeológie sa ukázali diskusie okolo jej úzkeho, resp. širokého chápania ako neplodné, takisto spory okolo začlenenia frazeológie do samostatnej jazykovej roviny nepriniesli veľký úžitok. Z tohto pohľadu sa javí isté „uvoľnenie” klasifikačných kritérií pri vymedzení frazeológie a jej jednotlivých typov v predkladanej koncepcii ako rozumné a účelné riešenie. Apriórne zavádzania tradičných obmedzujúcich kritérií (napr. idiomatickosť, reprodukovateľnosť, desémantizácia komponentov, gramatická defektnosť, slovnodruhová platnosť, expresívnosť a pod.) [139]viedli a vedú k diskontinuitnému, torzovitému a anomalistickému pohľadu na frazeológiu. Rozostrenie hraníc frazeológie pravda na druhej strane spôsobuje aj isté prekrývanie sa jednotlivých typov frazeologických jednotiek, čo je však, zdá sa, menšie zlo ako mozaikovosť, prípadne výskyt prázdnych miest na styku hraničných a prechodných javov.

Materiál delia autori do troch veľkých, relatívne autonómnych okruhov (v terminológii autorov „balíkov”) – idiómy, ustálené slovné spojenia, gramatická frazeológia – a pre každý typ je vypracovaná istá formalizovaná schéma opisu – modul. V budúcnosti má byť pripojený okruh parémií, okrídlených slov a výrazov, ustálených výrokov a klišé. Dôležité a racionálne je to, že autori nechápu každý typ frazeologických jednotiek ako nejaký homogénny, uzavretý útvar, ale ako štruktúru so zreteľným jadrom a pomerne rozsiahlou splývavou perifériou.

Hlavným zámerom popri čo najširšom materiálovom zábere je prekonanie koncepcie bežného, tzv. pasívneho slovníka, a to najmä cestou vonkajšieho ideografického tezaurovania a vnútornej štrukturácie a hierarchizácie opisu frazeologických jednotiek.

Znaková funkcia frazeologizmov je v predkladanom modeli zakódovaná v hodnotiaco-emotívnom vzťahu subjektu, ktorý vyjadrujú frazeologizmy prostredníctvom obrazne motivovaného zachytenia označovanej skutočnosti. Na rozdiel od teórií, ktoré presadzují buď myšlienku straty slovnej povahy komponentov, desemantizácie (Molotkov, 1977), deaktualizácie (Žukov, 1978), alebo teórií o čisto sémantických procesoch prenášania významov jednotlivých slov v príslušnej konštrukcii (Kopylenko - Popova, 1978), chápe sa tu formovanie idiomatickosti spojenia ako výsledok nominačnej činnosti, ktorá má vždy oporu v prvotnom zobrazení istej reality – mimojazykového objektu, v ktorom istý aspekt už vytvoril základ pre formovanie vlastného – globálneho idiomatického významu. Ako vidieť, celkom zreteľne sa tu uplatňuje teória druhotnej a nepriamej nominácie, vypracovaná práve v sovietskej jazykovede (Telija, 1977). Je to podľa nášho názoru veľmi dôležitý postulát o statuse idiomatického významu, pretože základom sémantiky frazeologickej jednotky nie je len samotný obraz, obrazná motivácia slovného spojenia, ale aj jeho sociálno-kultúrna zakotvenosť v jazyku, čo determinuje jej empirický odraz v individuálnom vedomí používateľa.

Pre model opisu sémanticej štruktúry idiómov sa navrhuje lineárna bloková schéma, ktorá sa skladá zo šiestich makrokomponentov (MK): deskriptívneho MK (nominačného), hodnotiaceho MK, obrazno-motivačného MK, emociálneho MK, gramatického MK a štylistického MK. Treba však povedať, že význam idiómov v deskriptívnom MK sa opisuje pomocou slov bežného jazyka, takže otázka metajazyka a formalizácie zápisu deskriptívneho MK zostáva aj v tejto koncepcii ešte otvoreným problémom.

Naproti tomu hodnotiaci MK sa podarilo formalizovať oveľa precíznejšie pomocou tzv. modálneho rámca. Vychádza sa tu z myšlienky, že idiómy majú v sebe zakódovaný hodnotiaci prvok, ktorý vyplýva z istej škály stereotypov (noriem, štandardov), prijatých v „obraze sveta” príslušného národno-kultúrneho spoločenstva. Hodnotiaci aspekt je potom do takej miery objektívny, do akej miery sú vžité, ustálené a objektívne príslušné stereotypy ve škále kladného/záporného hodnotenia. Ústredným momentom hodnotiaceho aspektu v jazyku je usúvsťažnenie istého označovaného objektu s jeho hodnotou z hľadiska hovoriaceho subjektu. Tento axiologický aspekt je potom základom pre tzv. modálny rámec, ktorý zahŕňa tak subjekt a objekt hodnotenia, ako aj hodnotený príznak, hodnotovú škálu a samotné hodnotenie: hodnotiaci subjekt X považuje príznak Z objektu Y z hľadiska normy N a v súvislosti so škálou hodnôt Q za dobrý/zlý, a to buď z hľadiska kvality alebo kvantity (porov. Voľf, 1985). Okrem najvšeobecnejších hodnotiacich príznakov (chorošo/plocho, mnogo/malo) sa má pre strojový fond ruskej frazeológie vypracovať v ďalšej fáze precíznejší repertoár špecifických hodnotiacich predikátov.

Pri postihnutí specifiky idiómov v rámci frazeológie hrala dôležitú úlohu už od povojnových prác V. V. Vinogradova „večná” otázka ich motivovanosti pri určovaní mecha[140]nizmu frazeologizácie (reálny/ireálny charakter obrazu), jeho vnútornej formy (lexikálno-gramatický základ obrazného spojenia), štruktúrno-sémantickej identifikácie (určovanie variantnosti, synonymie, homonymie, antonymie frazeologických jednotiek) a možno ju označiť za element, ktorý integruje deskriptívnu, hodnotiacu a emociálnu zložku sémantiky a vytvára tak bázu pre pojmovú celistvosť idiomatického významu (porov. Ďurčo, 1988).

Vo formalizovanej podobe má motivačný MK štyri zložky (parametre): a) kvalifikáciu charakteru obrazu, ktorý je základom významu pre nové prehodnotenie východiskového slovného spojenia, b) typ sémantickej transformácie (tróp), c) obraznosť vnútornej formy, d) jej vzťah k národno-kultúrnemu obrazu sveta. Najnejasnejšie a najproblematickejšie pri opise motivačného MK je vymedzenie vnútornej formy. Raz sa chápe ako lingvistický fenomén – ako lexikálno-gramatický spôsob zachytenia obrazu (s. 26), ktorý možno opísať vo forme jeho ideogramu (?), alebo sa vnútorná forma dáva do súvislosti s národno-kultúrnym špecifikom obrazu sveta, kde sa uplatňuje krajinovedný a etymologický aspekt, alebo sa vnútorná forma stotožňuje s obraznosťou. Inokedy sa zas hodnotí ako hľbkovo-psychologický základ pre určenie totožnosti a významového rozdielu idiómu a pri určení významovej realizácie emotívneho MK (s. 24–28, 80–81, 94). Z výkladov nie je jasný vlastný status vnútornej formy ani vzhľadom k deskriptívnemu a ideografickému komponentu, ale ani k obraznosti, k lexikálno-gramatickému (genetickému) základu spojenia a etymologickému výkladu frazeologickej jednotky.

Z čiastkových problémov je v súvislosti s motivovanosťou frazeologických jednotiek novým riešením zisťovanie tzv. frazeologických kontaminátov, ktoré syntetizujú typ križujúcich sa variantov a synoným (typ: deržať na voloske/viseť na nitočke). Podľa nás tu skutočne nejde len o nový termín, ale o riešenie, ako možno osobitným parametrom integrovať tento jav do formalizovaného opisu, a ukazuje sa, že tento termín môže nájsť vo frazeológii širšie uplatnenie (porov. Ďurčo, 1989).

Oveľa jasnejšie je v tomto modeli vymedzený emotívny MK. Na základe predchádzajúcich výskumov (Telija, 1986; Šachovskij, 1983, 1987), podľa ktorých majú jazykové jednotky schopnosť odrážať emocionálny postoj hovoriaceho k označovanému alebo adresátovi v diapazóne pochvalné/hanlivé, čo možno vyjadriť v tzv. emocionálnych predikátoch. Tu možno zaznamenať istú paralelu s hodnotiacim MK (v emotívnych predikátoch vystupuje subjekt, objekt, emočný stimul – motív – a pracuje sa s pojmami etalón, stereotyp, štandard), v skutočnosti však emotívny MK rámcuje celú predchádzajúcu informáciu a kvalifikuje ju z hľadiska hovoriaceho na škále pozitívnych/negatívnych emócií.

Po prvýkrát sa vo frazeológii v súvislosti s emocionálnosťou upozorňuje v tomto modeli na tzv. emocionálnu polysémiu, ktorá súvisí s empatiou hovoriaceho a umožňuje použiť frazeologickú jednotku tak v pozitívnom ako aj negatívnom spektre emotívnosti, čo komplikuje opis tohto MK.

Štylistický MK sa v tomto modeli chápe tradične, má však takisto rámcujúci charakter, čiže neviaže sa priamo na niektorý MK, ale je výslednicou vzájomného pôsobenia všetkých MK. Parametre tohto MK však nie sú zatiaľ špeciálne vypracované. Podľa autorov by sa mal v budúcnosti preskúmať osobitne vzťah jednotlivých MK k štylistickej platnosti frezeologickej jednotky.

Pri opise gramatického MK treba upozorniť na dve zvláštnosti. Po prvé autori zavrhujú skutočne zastaranú koncepciu slovnodruhovej iterpretácie frazeologických jednotiek a navrhujú komunikatívno-funkčné delenie na idiómy vo funkcii príznakových nominácií s predikatívnou sémantikou (typ: namyliť šeju komu-l.), na idiómy vo funkcii identifikujúcich nominácií (typ: antonov ogoň), na idiómy vo funkcii modálnych operátorov (napr. i nikakich gvozdej), na idiómy vo funkcii výpovedí (typ: žrebij brošen). Po druhé autori zavrhujú myšlienku vytvoriť gramatiku idiómov. Na jednej strane by podľa nich obsahovala len všeobecné zoznamy pravidiel a na druhej strane výnimky z nich [141]a zoznamy nerealizovateľných paradigmatických foriem a syntaktických valencií. Rozumnejšie sa im javí skoordinovať regulárnu časť gramatiky frazeologických jednotiek s gramatikou spoločnou pre celý strojový fond, a vo vlastnom frazeologickom podfonde zaznamenať len odchýľky od týchto pravidiel. To ale znamená, že sa asi predsa len celkom nevyhnú „výrobe” istých zoznamov výnimiek.

Gramatický MK má zaznamenávať všetky údaje o fonetických, morfologických a syntaktických formách frazeologických jednotiek. Zložitosť zobrazenia je však v tom, že v interpretácii autorov je gramatický MK „roztrúsený” po všetkých ostatných komponentoch. Vo vstupnej zóne sú údaje o povrchových morfologických a syntaktických formách (a ich obmedzeniach), v zóne výkladu (deskripcie) propozičná hĺbkovo-syntaktická štruktúra a syntagmatická paradigmatika frazeologických jednotiek. V štruktúre hesla sa to rieši tak, že sa kategoriálno-gramatické, morfologické, valenčné a transformačné vlastnosti opisujú v samostatných zónach v rámci deskriptívneho, hodnotiaceho, motivačného a emotívneho MK, ktoré tvoria tzv. vnútorný blok, a ďalej semiologického (synonymia, antonymia, konverzia), ideografického (gener-hyperonym) a textového komponentu (kvantifikácia a kvalifikácia a sémanticko-pragmatická iterpretácia aktantov), ktoré tvoria tzv. vonkajší blok výstavby hesla frazeologickej jednotky.

Autori tohto modelu tu teda rozvíjajú princípy a idey opisu významu známe z modelu „zmysel-text” (Žolkovskij - Meľčuk, 1967; Apresjan, 1974; Tolkovo-kombinatornyj slovar’, 1984), čo aj explicitne zdôrazňujú. Ide však o detailnejší model, v ktorom sa po prvýkrát realizuje idea opisu konotácií ako zložky významu frazeologických jednotiek, ďalej sa zavádza a prepája ideografický a tzv. gener-hyperonymický parameter ako organizujúce elementy opisu vonkajších a vnútorných významových vzťahov frazeologických jednotiek a zavádza sa do opisu aj tzv. deiktický parameter, ktorý je orientovaný na pragmatické postoje hovoriaceho (ja-ty-on gramatika). Autori sa tým usilujú zachytiť relevantné komunikačné pravidlá používania idiómov a postihnúť tak rôzne jazykové, encyklopedické, ilokučné a textové presupozície týchto jednotiek (porov. Viehweger, 1987).

Novým momentom je v rámci tzv. trojstupňovej funkčnej klasifikácie idiómov spôsob prechodu z prvého komunikatívno-funkčného klasifikačného stupňa na nižší, tzv. nominačno-funkčný (signifikatívny) stupeň, kde prebieha tzv. pojmová rubrikácia pomocou gener-hyperoným (univerzálnych základných pojmov, ktoré idiómy označujú), pričom sa tu navrhuje induktívny spôsob modelovania. Tento spôsob sa javí ako zvlášť efektívny práve pre strojový opis, pretože umožňuje skúmať sémantické skupiny, polia a vzťahy rôzneho stupňa abstrakcie a v konečnom dôsledku to môže viesť k vyriešeniu jednej z najťažších úloh súčasnej frazeológie – k zostaveniu úplných ideografických slovníkov. Táto metóda umožní zisťovať jednak špecifické národné fenomény frazeológie, ale aj frazeolgické univerzálie (porov. Dobrovoľskij, 1988).

Najnižším klasifikačným stupňom je tzv. sémanticko-syntaktická klasifikácia, kde sa špecifikujú štruktúrno-sémantické typy frazeologických jednotiek v príslušnej rubrike a uvádzajú sa ich transformačné vlastnosti (autonomizovateľnosť komponentov, možnosti atributívneho rozširovania, kvantitatívna rozširovateľnosť, predikovateľnosť a pod.).

Druhý okruh, ktorý kvantitatívne značne prevyšuje predchádzajúci, tvoria tzv. ustálené slovné spojenia, ktoré v samotnej sovietskej jazykovede majú viacero interpretácií (porov. napr. Kunin, 1970; Amosova, 1966; Černyševa, 1970; Šanskij 1970). V chápaní autorov vidieť predovšetkým zreteľnú kontinuitu s vinogradovskou tradíciou, ktorá sa najvýraznejšie prejavila u Širokovovej (1976) a Deribasa (1985). Ide v zásade o spojenia, v ktorých niektorý komponent vystupuje vo svojom uzuálnom význame (napr. vesti bor’bu), jeho spájateľnosť s inými komponentmi však nevyplýva z ich systémovo sémantických vlastností, ale je viazaná na tradíciu používania a je teda napredpovedateľná [142](napr. staviť zadaču, ale podnimať problemu). Azda skôr z praktických dôvodov sem zaraďujú autori aj spojenia tzv. monokolokabilných slov, t. j. slov s izolovanou spájateľnosťou (chmuriť brovi, zakadyčnyj drug), nazývaných v staršej sovietskej teórii aj frazémami (Amosova, 1963), hoci sú si vedomí ich odlišnej ontologickej povahy. Týmto riešením sa pravda skôr obchádza zo synchrónneho hľadiska problematické kritérium významovej transformácie (pereosmyslenija) a nerieši sa tak definitívne „klasický” problém ustálených slovných spojení, t. j. vzťah uzuálneho, resp. preneseného a neuzuálneho významu a významových hraníc polysémantického, resp. sémanticky izolovaného slova v závislosti od spájateľnosti a najväčším problémom zostáva odlíšenie voľného a ustáleného slovného spojenia.

Ustálené slovné spojenia sa uvádzajú kvôli jednotnosti opisu pomocou parametrov rozdelených do tých istých zón (deskriptívna, ideografická, gramatická, funkčno-gramatická, syntagmatická, historicko-etymologická) ako idiómy, hoci je jasné, že tu jednotlivé parametre nehrajú zďaleka rovnakú úlohu (porov. napr. hodnotiaci alebo emotívny parameter) a súčasné poznatky ani nedovoľujú detailnejší opis niektorých parametrov (napr. vnútornej formy, obraznosti a motivácie v súvislosti s historicko-etymologickým parametrom).

Treba povedať, že funkčné vlastnosti ustálených slovných spojení (napr. schopnosť zastupovať alebo dopĺňať chýbajúce slovotvorné významy, vidové páry ap.) umožňujú veľmi efektívne využitie metódy lexikálnych funkcií, známych z teórie „zmysel – text”, ktoré boli pôvodne vypracované pre automatický preklad prirodzeného jazyka. Lexikálne funkcie sú istou maticou štandardných významov a aktantov situácie. V samotnom opise v tomto modeli sú však lexikálne funkcie prenesené do výrazov prirodzeného jazyka.

Hoci vo frazeologických teóriách možno nájsť isté pokusy o vymedzenie a spracovanie netradičnej oblasti jazykovej idiomatiky – tzv. gramatickej frazeológie (porov. napr. Babkin, 1964, a zmienky o frazeologizovaných vetných schémach v Ruskej gramatike, 1980, u nás v syntaktickej frazeológii a v slovnodruhovej klasifikácii v prácach J. Mlacka, 1977, a tiež slovníkové spracovanie – Rogožnikova, 1983; Slovník české idiomatiky a frazeologie, 1988, pokusy o konfrontačný pohľad – Veselá, 1988; Ďurčo, 1987 – 1988). Ide však o najmenej preskúmanú, bližšie nevymedzenú a ani nie všeobecne prijímanú kategóriu, ktorá má korene jednak v morfológii (zložené výrazy vo funkcii častíc, citosloviec, spojok, predložiek) a jednak v syntaxi (modálne výrazy).

Gramatické frazeologizmy sa v koncepcii autorov chápu ako sémantické operátory, ktoré môžu modifikovať celú propozíciu, jej časti alebo len jednotlivé prvky. Gramatické frazeologizmy sa opisujú v štyroch zónach – formálnej (štruktúrna stavba gramatického frazeologizmu, variantnosť a tiež prozodické vlastnosti), sémantickej (výklad, hodnotiaci aspekt, štylistický kvalifikátor a informácie o sémantických vzťahoch, najmä synonymii), syntakticko-pragmatickej (syntaktická a sémantická charakteristika valencií frazeologizmov), komunikačnej (vymedzenie rečových aktov, presupozícií, vplyv negácie a pod.). Ako najzložitejšia teoretická úloha sa tu javí vymedzenie sfér fungovania gramatických frazeologizmov. Takýto prístup ku klasifikácii gramatickej frazeológie podľa jej sfér fungovania si však vyžiada ďalšie dôkladné skúmanie charakteru fungovania valentností a transformácií. Terajší opis asi sto gramatických frazeologizmov sa opiera o súčasné výklady v slovníkoch a obsahuje eště veľa intuitívnych prvkov.

Autori v závere načrtajú typy frazeologických slovníkov, ktoré bude možné v budúcnosti zostavovať na báze strojového fondu. Podľa zamerania (adresáta), počtu a hĺbky opisovaných parametrov bude možné získať rôzne špecializované frazeologické slovníky. Autori uvádzajú 32 základných typov, ktoré sa zo súčasného hľadiska javia ako najpotrebnejšie.

Myslíme si, že v tomto modeli opisu frazeologických jednotiek treba rozlišovať dva aspekty, a to modelovanie a modelovosť. Ide tu o dve paralelné línie skúmania a opisu. [143]V prvom prípade sa vypracúva schéma opisu skúmaných jednotiek, v druhom prípade ide o zisťovanie štruktúrno-sémantických typov frazeologizmov, čo môže mať tak synchrónnu ako aj diachrónnu dimenziu. Treba však vidieť aj obmedzenia tejto teórie. Už A. D. Rajchštejn (1980), ktorý prvý dôkladnejšie sformuloval a prakticky aplikoval metodiku modelovania vo frazeológii, upozorňoval, že tzv. frazeotvorné modely nie sú nejaké produktívne typy generovania frazeologických jednotiek, ale skupiny s rovnakým štruktúrno-sémantickým invariantom a vytvárajú tzv. frazeosémantické polia, ktoré sa ďalej členia na základe rôzneho stupňa abstrakcie štruktúrno-sémantického invariantu na makro- a mikromodely. Frazeológia a vôbec celá slovná zásoba každého jazyka je však nielen súhrnom zákonitostí a systémovosti, ale aj náhodnosti, uzuálnosti výberu jazykových prostriedkov pri konštituovaní istého pomenovania a tiež unikátnosti a izolovanosti prvkov ako dôsledok existujúcich rudimentov a atavizmov v jazyku. Preto nemožno zadeliť celú frazeológiu bezo zvyšku do modelov. Prínosom tohto postupu je to, že tak možno zisťovať nielen vnútrojazykové zákonitosti medzi frazeologizmami, ale možno skúmať aj charakter jazykových obrazov, motívov v rôznych jazykoch, čo možno úspešne aplikovať pri typologických frazeologických výskumoch a napríklad aj pri zisťovaní tzv. frazeologických univerzálií (porov. Dobrovoľskij, 1988). Dôležité pri rozlišovaní modelovania a modelovanosti frazeologických jednotiek je podľa nás to, že tu ide vlastne o semaziologický, resp. onomaziologický model opisu, teda dva vzájomne sa dopĺňajúce prístupy. Prínos navrhovanej koncepcie je aj v tom, že nemá obmedzené použitie len na frazeológiu, ale možno ju aplikovať na oblasť celého figuratívneho jazyka, a to predovšetkým pri skúmaní metafory.

 

LITERATÚRA

 

AMOSOVA, N. N.: Osnovy anglijskoj frazeologii. Leningrad 1963.

APRESJAN, J. D.: Leksičeskaja semantika. Sinonimičeskije sredstva jazyka. Moskva 1974.

BABKIN, A. M.: Frazeologija i leksikografija. In: Problemy frazeologii. Red. A. M. Babkin. Moskva – Leningrad 1964, s. 7–36.

BUHOFER, A.: Der Spracherwerb von Phraseologismen. Studia Linguistica Alemanica, 8. Frauenfeld 1980.

BURGER, H. – BUHOFER, A. – SIALM, A.: Handbuch der Phraseologie. Berlin – New York 1982.

CHAFE, W. L.: Idiomaticity as an anomaly in the Chomskyan paradigm. Foundations of Language, 4, 1968, s. 109–127.

COULMAS, F.: Routine im Gespräch. In: Zur pragmatischen Fundierung der Idiomatik. Wiesbaden 1981.

ČERMÁK, F.: On the substance of idioms. Folia linguistica, 22, 1988, s. 413–438.

ČERNYŠEVA, I. I.: Frazeologija nemeckogo jazyka. Moskva 1970.

DERIBAS, V. M.: Ustojčivyje glagoľno-imennyje slovosočetanija. Moskva 1985.

DOBROVOĽSKIJ, D.: Phraseologie als Objekt der Universalienlinguistik. Leipzig 1988.

ĎURČO, P.: Modálne a kontaktové výrazy, Ruštinár, 22/35/, 1987, 23/36/, 1988.

ĎURČO, P.: Die semantische Struktur der phraseologischen Einheiten. In: Brücken. Germanistisches Jahrbuch DDR/ČSSR 1988/89, s. 336–343.

ĎURČO, P.: Frazeologičeskije paronimy. ČsRus, 34, 1989, s. 135–143.

FILIPEC, J. – ČERMÁK, F.: Česká lexikologie. Praha 1985.

KOPYLENKO, M. M. – POPOVA, Z. D.: Očerki po obščej frazeologii. Voronež 1978.

KUNIN, A. V.: Anglijskaja frazeologija. Moskva 1970.

LEKSIKOGRAFIČESKAJA RAZRABOTKA frazeologizmov dľa slovarej različnych tipov i dľa mašinnogo fonda russkogo jazyka. Red. V. N. Telija. Moskva 1988. V texte Lesikografičeskaja razrabotka.

MLACEK, J.: Slovenská frazeológia. Bratislava 1977.

[144]MOKIJENKO, V. M.: Slavjanskaja frazeologija. Leningrad 1980.

MOLOTKOV, A. I.: Osnovy frazeologii russkogo jazyka. Moskva 1977.

RAJCHŠTEJN, A. D.: Sopostaviteľnyj analiz nemeckoj i russkoj frazeologii. Moskva 1980.

ROGOŽNIKOVA, R. T.: Slovar’ slovosočetanij, ekvivalentnych slovu. Moskva 1983.

RUSSKAJA GRAMMATIKA, zv. 2. Moskva 1980.

SLOVNÍK ČESKÉ IDIOMATIKY A FRAZEOLOGIE. Ed. F. Čermák – J. Hronek – J. Machač. Praha 1988.

ŠACHOVSKIJ, V. I.: Emotivnyj komponent značenija i metody jego opisanija. Volgograd 1983.

ŠACHOVSKIJ, V. I.: Kategorizacija emocij v leksiko-semantičeskoj sisteme jazyka. Voronež 1987.

ŠANSKIJ, N. M.: Frazeologija sovremennogo russkogo jazyka. Moskva 1970.

ŠIROKOVA, L. I. (red.): Ustojčivyje slovosočetanija russkogo jazyka. Moskva 1976.

TELIJA, V. N.: Vtoričnaja nominacija i jeje vidy. In: Jazykovaja nominacija: Vidy naimenovanij. Moskva 1977.

TELIJA, V. N.: Tipy jazykovych značenij: Svjazannoje značenije slova v jazyke. Moskva 1981.

TELIJA, V. N.: Konnotativnyj aspekt semantiki nominativnych jedinic jazyka. Moskva 1986.

TELIJA, V. N.: Metaforizacija kak cenovnoj prijom sozdanija leksičeskich i frazeologičeskich sredstv jazykovoj kartiny mira. In: Roľ čelovečeskogo faktora v jazyke. Jazyk i kartina mira. Moskva 1987.

TOLKOVO-KOMBINATORNYJ SLOVAR’ RUSSKOGO JAZYKA. Vena 1984.

VESELÁ, M.: Častice a frazeologizmy. In: Otázky konfrontačného štúdia jazykov. Nitra 1988, s. 42–55.

VIEHWEGER, D.: Illokutionswissen und Textinterpretation. In: XIV. Internationaler Linguistenkogress. Vorabdruck der Plenarvorträge. Berlin 1987, s. 331–349.

VINOGRADOV, V. V.: Osnovnyje ponjatija russkoj frazeologii kak lingvističeskoj discipliny. In: Trudy jubilejnoj naučnoj sessii Leningradskogo Gosudarstvennogo Universiteta. Sekcija filologičeskich nauk. Leningrad 1946, s. 45–69.

VINOGRADOV, V. V.: Ob osnovnych tipach frazeologičeskich jedinic russkogo jazyka. In: Akademik A. A. Šachmatov. Trudy komissii po istorii Ak. nauk SSSR, vyp. 3. Moskva – Leningrad 1947, s. 339–364.

VOĽF, E. M.: Funkcionaľnaja semantika ocenki. Moskva 1985.

ŽOLKOVSKIJ, A. K. – MEL’ČUK, I. A.: O semantičeskom sinteze. Problemy kibernetiki, vyp. 19, 1967.

ŽUKOV, V. P.: Semantika frazeologičeskich oborotov. Moskva 1978.

Slovo a slovesnost, volume 52 (1991), number 2, pp. 138-144

Previous Petr Sgall: Sborník z konference o dynamice současné češtiny

Next Jana Hoffmannová: Metafora v kognitivních procesech a ve vědeckých textech