Konštantín Palkovič: Záhorácky slovník

Oľga Schulzová

[Recenze]

(pdf)

Konštantín Palkovič: Záhorácky slovník

Konštantín Palkovič: Záhorácky slovník. Vydavateľstvo HEVI, Bratislava 1997. 275 s.

 

Mnohí slovenskí jazykovedci, či už pôsobili alebo pôsobia vo vedeckých ústavoch alebo na vysokých školách, vo svojich odborných prácach sa nesústreďujú iba na spisovnú slovenčinu, na jej vývoj a obmeny. Popri skúmaní spisovného jazyka už niekoľko desaťročí venujú pozornosť aj slovenským nárečiam.

Skúmaniu nárečí Slovenska sa približne od štyridsiatych rokov venovali najmä dvaja poprední slovenskí lingvisti, univerzitní profesori Jozef Štolc a Eugen Pauliny. Do nárečového výskumu zainteresovali aj mnohých poslucháčov odboru slovakistika. Každý z nich dostal do rúk učiteľmi vypracovaný dotazník a nárečový prieskum robil v pridelených obciach. Aj preto potom mohlo v roku 1968 vyjsť významné dialektologické dielo Atlas slovenského jazyka. Mnohých študentov, ktorí sa zúčastnili na uvedenom výskume, táto oblasť jazykovednej práce natoľko zaujala, že po skončení vysokoškolského štúdia sa cele sústredili na skúmanie niektorého zo slovenských nárečí. Veľmi často na nárečie rodnej obce alebo rodného kraja. Boli to nielen tí, ktorí začali pracovať v akademickom jazykovednom ústave, ale aj tí, ktorí odišli do iných inštitúcií.

Takto vznikla napríklad práca A. Habovštiaka Oravské nárečia (1965), knižka F. Buffu Nárečie Dlhej Lúky (1953), Nárečie Pohorelej (1955) G. Horáka, Kokavské nárečia (1974) J. Romana, Lexika Novohradu (1975) J. Matejčíka, Dolnotrenčianske nárečia (1975) I. Ripku a ďalšie, väčšie alebo menšie knižky, články a štúdie.

Záujem o skúmanie slovenských nárečí ani dnes neustáva. Nezastavil sa ani opätovný prieskum dialektov, o ktorých sa už písalo, lebo v priebehu rokov a so striedaním generácií nedochádza len k obmene spisovného jazyka, ale aj k obmene nárečí, obmene súvisiacej so zmenou životného štýlu ich užívateľov.

Posledná knižka venovaná nárečiu, ktorá sa v roku 1997 objavila na slovenskom knižnom trhu, má názov Záhorácky slovník. Jej autorom je záhorácky rodák Konštantín Palkovič. Ako vysokoškolský učiteľ sa K. Palkovič venoval predovšetkým historickej jazykovede, súčasnému spisovnému jazyku a jazykovej kultúre, pritom jeho vedecký záujem sa sústreďoval predovšetkým na dialektológiu. O nárečiach už písal v niekoľkich knižkách (Slovenské nárečia, Ľudová keramická terminológia – Z nárečia starej Modry, Krátky slovník nárečia modranského a Krátky slovník nárečia záhoráckeho senického).

[76]Uvedené tituly naznačujú, že K. Palkovič najsústredenejšiu pozornosť venuje nárečiam svojho rodného kraja, západného Slovenska, a v jeho rámci nárečiu Záhoria, presnejšie siedmich obcí ležiacich na najzápadnejšom juhozápade Slovenska, ktoré ležia v tesnom susedstve hranice medzi Moravou a Slovenskom. Sú to obce Svätý Ján, Kopčany, Lakšárska Nová Ves, Láb, Mokrý Háj, Brodské a Bánov.

Názov Záhorácky slovník nevystihuje celkom presne obsah knižky. Autor sa v nej totiž neobmezil iba na slovník. Okrem slovníka v knižke nachádzame aj kapitolu o hláskosloví, tvarosloví, syntaxi a frazeológii, ako aj kapitolu, v ktorej sa píše o uplatňovaní a využívaní cudzích slov v záhoráckych nárečiach i o ďalších špecifických znakoch jazyka tejto oblasti.

V úvode knižky, v samostatnej kapitole autor podáva charakteristiku záhoráckeho nárečia, opisuje a vysvetľuje proces jeho vzniku, jeho vývoj i obmeny, ktoré jazyk Záhoria v priebehu rokov postihli. Vymenúva tiež hlavné a typické znaky záhoráckeho nárečia.

V kapitole Hláskoslovie sú vymenované jednotlivé samohlásky, spoluhlásky i slabičné spoluhlásky tohto nárečia, uvádza sa charakteristika nárečovej kvantity a jej odlišnosť od kvantity spisovného jazyka. Toto konštatovanie je doložené príkladmi (zúžené samohlásky, využívanie samohlásky ú namiesto spisovnej dvojhlásky ô, existencia koncového slabičného r, l, dlhé samohlásky v slovách a tvaroch, kde má spisovný jazyk samohlásky krátke, existencia zaokrúhleného u, dzekanie a cekanie – s výnimkou mesta Skalica, kde je ď ako v spisovnom jazyku – uplatnenie tvrdých a mäkkých spoluhlások inak ako v spisovnej slovenčine, jotácia po perniciach, zatiaľ čo spisovná slovenčina jotáciu nemá, starobylé striedanie spoluhlások podobne ako v češtine: ruka, v ruce atď.).

Pomerne veľká kapitola je venovaná tvarosloviu. Pri každom slovnom druhu sa uvádza rad príkladov na odlišnosť nárečia od spisovného jazyka (starobylé maskulína zakončené na -a, niektoré tvary podľa ženských vzorov: tata, ot tati, osobitný tvar vokatívu: ženo, sinu, krátke koncovky v genitíve plurálu niektorých podstatných mien: trnka – trnek, dvojaký tvar prídavných mien: pjekného – letního (namiesto spisovného pekného – letného), tvary zámen a čísloviek mého namiesto môjho, dvá namiesto dvaja, pri niektorých vzoroch v 1. osobe jednotného čísla prítomníka popri tvare vediem aj tvar vedu).

Krátka kapitola je venovaná lexike. Autor konštatuje, že z hľadiska pôvodu je záhorácka lexika veľmi pestrá. Veľkú časť slovnej zásoby na Záhorí tvoria staré slovanské slová (voda, prasa, srce), západoslovenské slová (egreš, kútnica), slová typické pre celú záhorskú oblasť (cvikla, škarupina) a slová typické iba pre jednotlivé záhorské obce.

V lexike Záhoria je aj nemálo slov cudzieho pôvodu: sú to latinizmy súvisiace s náboženským životom alebo s administratívou (advent, testament, egzekútor, nátura), pomerne veľa slov je nemeckého pôvodu. Tie patria do rozličných tematických oblastí (fajermúr, gánek, šporhelt, tepich, štrumpandla, sicherhajcka, grunt, vercajch, flinta, kšeft, plac, lingišpír, špricovat, špásovat, durch, šlus). Malé množstvo slov je z iných cudzích jazykov (z maďarčiny sú to napríklad slová bíreš, korbáč, karika, z francúzštiny kvartír, parazol a ďalšie).

[77]Autor venuje pozornosť aj vlastným menám uplatňovaným v nárečí Záhoria, pretože tieto tvoria veľmi typickú zložku jeho slovnej zásoby. Vlastné mená, ktoré uvádza a charakterizuje, rozdeľuje na osobné mená, priezviská, prezývky a chotárne názvy.

Pre osobné mužské mená sú napríklad typické a frekventované koncovky -a (Ruda, Joža), -ka (Joška, Ferka), -la (Antola, Vendela), -ek (Vincek, Janek), -ín, -inek, -íček (Frantín, Jožinek, Janíček) a -iš, -os (Františ, Antoš).

Ženské osobné mená sa končia na -a (Bjeta, Rúža), na -ka (Róska, Stáska), na -ina (Štefina, Klemencína), na -inka (Štefinka, Marinka), -ula, -uša (Terula, Glotuša) a -i (Mari, Heli).

Priezviská v záhoráckom nárečí majú – ako uvádza autor knižky – tiež rôznu podobu, ale tá sa nijako neodlišuje od podoby priezvisk v spisovnom jazyku.

Iná je situácia vo využívaní a uplatňovaní prezývok. K. Palkovič uvádza, že „popri svojom úradnom priezvisku mal pri častejšom výskyte toho istého mena skoro každý na rozlíšenie prezývku … väčšinou sa však ani priezviská neuvádzali, ba často ani neboli známe. Iba časť z nich bola výsmešná, ostatné mali funkciu priezvisk“. Takými prezývkami boli napríklad pomenovania Archanďel, Faječka, Pilát, Sedlák, Zúbek a mnohé iné.

Špecifiku majú v rámci záhoráckej lexiky aj chotárne názvy (Brezí – pole, Habánka – lúka, Psí hora – mierna vyvýšenina, Patkoví písek – piesková pláž pri rieke Morave) a mnohé ďalšie špecifické pomenovania miest patriacich do záhoráckeho chotára.

Typická a bohatá je aj záhorácka frazeológia. Ako autor píše, z frazeologizmov sú v tejto oblasti zastúpené všetky typy a druhy frazeologických jednotiek: úslovia – pješki jag za vozem, mazaní šeckíma mascama, súslovia – kedisi-cosi, cucki-facki, menné prirovnania – nos jak ohárek. Ako frazeologizmus českého pôvodu hodnotí K. Palkovič frázu: nech je to hotové jag bi smet.

V nárečí sú hojne zastúpené aj porekadlá a príslovia, pranostiky a ďalšie frazeologizmy – Na svatého Dindi, nebude to ňigdi. Do stojí u dverí, každý ho uderý. Na Marka oharki do jarka.

Na ilustráciu autorových konštatovaní a charakterizovania záhoráckych nárečí v knižke nájdeme niekoľko rôznorodých súvislých textov, ktoré K. Palkovičovi porozprávali občania väčšinou pokročilého veku, a pre ktorých je nárečie bežným dorozumievacím prostriedkom.

V zozname literatúry sa uvádzajú tri kratšie, už dávnejšie publikované práce K. Palkoviča o záhoráckom nárečí i dve práce J. Húska vydané v tridsiatych rokoch, v ktorých tento autor venuje pozornosť jazykovej, ale najmä nárečovaj hranici medzi Moravou a Slovenskom.

Domnievam sa, že knižka K. Palkoviča dôstojne rozšírila paletu monografií o slovenských nárečiach a dostatočne podrobne i výstižne zachycuje súčasnú (ale i minulú) jazykovú situáciu na slovenskej strane oblasti, kde sa stretajú a navzájom ovplyvňujú niekoľké moravské a slovenské nárečia.

Ústav lingvistiky a ugrofinistiky FF UK
nám. Jana Palacha 1, Praha 1

Slovo a slovesnost, ročník 60 (1999), číslo 1, s. 75-77

Předchozí Michal Šulc: Milena Hajnšek-Holz – Primož Jakopin: Retrográdní slovník slovinského jazyka

Následující Jiří Zeman: Slavische Sprachwissenschaft und Interdisziplinarität