K problémom jazykovej kultúry na Slovensku

Ľudovít Novák

[Rozhledy]

(pdf)

Problèmes de la culture de la langue en Slovaquie

Ak chceme ako-tak pochopiť dnešný stav jazykovej kultúry na Slovensku — máme na mysli, pravda, iba jazykovú kultúru slovenskú — treba sa nám najsamprv prizrieť našim špeciálnym pomerom, vonkoncom odchodným od pomerov českých v krajinách historických.

Spisovná slovenčina, ktorá bola založená v štyriciatych rokoch predošlého storočia, prekonala niekoľko vývinových štádií. Štúrovčina, časove prvý útvar s gramatickou osnovou stredoslovenskou, mala svojráznu štruktúru jazykovú i osobitný, neetymologický pravopis. Opravami hodžovskohattalovskými opustením radu dialektizmov stredoslovenských a nastolením etymologického pravopisu (najmä pokým ide o dvojicu grafém i—y) priblížila sa spisovná slovenčina k literárnej češtine. V rusofilskej ére martinskej priberá slovenčina na čas rad rusizmov, najmä lexikálnych, od rokov deväťdesiatych zasa čechizmov. Po prevrate možno smele hovoriť už priam o záplave čechizmov. Ostatná fáza vývinu spisovnej slovenčiny je postupný návrat nielen k predprevratovej slovenčine, ale neraz aj ďalej do minulosti, čo často značí zvýšený zreteľ k nárečiam, najmä stredným.

Prevrat r. 1918 pre slovenčinu priniesol rad nových, dovtedy nezvyklých úloh. Kým do prevratu slovenčina bola predovšetkým jazykom beletrie a v menšej miere jazykom novín a istých okruhov vedy, po prevrate stala sa zrazu spisovným jazykom s nevšedným obohatením funkčným, jazykom národných i stredných škôl (na vysokých školách uplatňovala sa veľmi málo), jazykom úradov a vôbec štátnych inštitúcií, jazykom väčšieho počtu vedeckých disciplín atď. Рорri češtine stala sa slovenčina rovnoprávnym jazykom štátnym, na Slovensku najsamprv s prednostným právom, potom výhradne (v praxi ešte nie všade dôsledne).

Toto nebývalé funkčné obohatenie bolo by si žiadalo iné pomery, ako boly v poprevratových rokoch u nás. Pred prevratom slovom ovládalo spisovnú reč slovenskú veľmi málo ľudí, možno povedať iba obmedzený počet mestských rodín; písomne vedel sa v nej vyjadrovať pravopisne a mluvnične ako-tak už iba ozaj nepatrný počet jedincov. Po prevrate veľká časť staršej inteligencie, ktorá mala viac-menej vyspelú jazykovú kultúru maďarskú a ktorá hovorila iba nárečovou slovenčinou, musela sa prichytiť do štúdia spisovnej slovenčiny. Je potom len prirodzené, že veľká časť tejto inteligencie najmä pre prekročenie toho veku, v ktorom dostatočná pružnosť a prispôsobivosť sa stráca, nestihla už osvojiť si spisovnú reč dostatoč[167]ne. Jazykový chaos zvyšovaly nielen dialektizmy, ale aj nepotrebné bohemizmy, v úradnej reči mnohé maďarizmy a germanizmy. Nebolo úplnej a bezvadnej príručnej gramatiky (Czamblova Rukoväť v mnohom už nestačila, Damborského učebnice boly v nejednom prípade chybné), nebolo príručných slovníkov. Popri tom Slovensko veľmi trpelo nedostatkom slovenskej inteligencie, najmä učiteľov a ešte nepomerne viac profesorov. To spôsobilo potrebu českých ľudí na Slovensku, z ktorých iba časť mala vyššiu jazykovú kultúru českú. Z týchto ľudí nie všetci naučili sa po slovensky, mnohí osvojili si ju napochytre iba veľmi povrchne a mnohí ostali aj u nás pri češtine až podnes. Popri slovenčine vyučovala sa aj čeština. Temer všetky učebnice boly české. Väčšina profesorov hovorila i v škole dlhé roky iba česky. Okrem toho v školách mala veľký vplyv téza o jednotnom národe a o jednotnej reci československej, pri čom českí profesori slovenčiny zachádzali v jednotiacich tendenciách až tak ďaleko, že vštepovali žiakom praktickú zásadu: čo je dobré v češtine, je dobré aj v slovenčine. Táto zásada uplatňovala sa, pravda, menej v hláskosloví, viacej v tvarosloví a najviacej v skladbe a v slovníku. Je pochopiteľné, že najúrodnejšie pole pre takéto sjednocovacie snahy bolo na západe a o niečo menej na východe. Stredné Slovensko pre blízkosť nárečí k spisovnému jazyku bolo prirodzene odolnejšie.

Takto sa stalo, že slovenčina čoraz väčšmi strácala svoje zvláštnosti a najmä v slovníku uchytily sa v nej také české slová a vo frazeologii také české zvraty, čo vytisly takmer úplne staré domáce slová i zvraty. S hľadiska jazykovej funkcie nebolo to nič tragického. Naopak. Veď mnohým Slovákom, ktorí do prevratových čias boli poznali iba nárečovú slovenčinu, mnoho z toho bolo bližšie alebo to, čo im přišlo naučiť sa, bolo im aspoň rovnako vzdialené, či už to bolo pôvodem slovenské a či české. Ale hlavná vec je, že takáto češtine priveľmi pripodobnená slovenčina pre sdelnú, komunikačnú funkciu v styku s Čechmi či už doma či už poza Moravou neobyčajne získala. Slovenčina, ktorá by sa bola bývala takýmto činom lexikálne a frazeologicky postupom času ešte viacej vyrovnala s češtinou, bola by si aj pri zvýšenom vplyve češtiny jednako len zachovala isté svojské atribúty v tvarosloví a najmä v hláskosloví. No i pri takomto stave vecí bola by slovenčina bývala ozaj iba druhým znením češtiny, znením preto, lebo i väčšina tvaroslovných diferencií bola by sa vlastne mohla kvalifikovať ako rozdielnosť hláskoslovná pri rovnakých morfologických kategoriách. A tak s paralelným postupným prijímaním tézy o jednotnom národe, o jednotnej reči a kultúre, bolo by bývalo čoraz problematickejšie hovoriť v praktickom živote v novej štátnej situácii o raison d’être spisovnej slovenčiny. Pre všetky tie úlohy spisovnej reči, kde funkcia sdelná, komunikačná prevažuje nad ostatnými funkciami (najmä v úradnej, novinárskej, naučnej a vedeckej próze) bolo by bývalo už celkom na mieste začať uvažovať o tom, či aj u nás na Slovensku nebolo by lepšie a výhodnejšie osvojiť si v týchto ústnych a najmä písomných jazykových prejavoch vôbec češtinu. Slovenský človek bol by sa býval mohol takto lepšie uplatniť v historických krajinách a Česi, prichodiaci na Slovensko, boli by si tak bývali mohli ušetriť prácu so štúdiom slovenčiny. Spisovná reč slovenská bola by časom bývala utisnutá už iba na beletriu, kde by sa ako kuriozita udržiavala i naďalej, najmä v poezii.

Ale nestalo sa tak.

Ako vždy a všade jazyk, a nadovšetko jazyk spisovný, je integrálnou časťou složitejšej skutočnosti a okrem vlastných, interných jazykových funkcií vyznačuje sa celým radom iných funkcií nejazykových. Predovšetkým jazyk spolu s národnou kultúrou, ktorej je podstatnou časťou, je „vonkajším“ prejavom a symbolom národnej osobitnosti a tým sa mu dostáva vynikajúce miesto v národnej ideologii, tej národnej ideologii, ktorá shrnuje v akú-takú sústavu hospodárske, sociálne, kultúrne i politické požiadavky príslušného národného kolektíva. V tejto národnej ideologii, nielenže sa nezabúdajú pripomínať dejiny jazyka spisovného, ale stavia sa i program jazykového vývinu do budúcnosti, nakoľko sa, pravda, takýto vývin dá predpokladať a — čo je viac — usmerňovať. Je potom už viac ako samozrejmé, že zásahy do jazykového stavu i vývinu, ktoré súborne môžeme pomenovať jazykovou kultúrou, nemôžu prísť do sporu s inými časťami národnej ideologie, nemôžu sa ani protiviť, ani krížiť s ostatnými jej smernicami a tendenciami.

Hospodársky a sociálne Slovensko hodne zaostalo za neobyčajným svojím kultúrnym rozmachom po prevrate. Slovenský priemysel alebo nevydržal konkurenciu historických krajín alebo bol poprekladaný poza Moravu a slovenské zemedelstvo mnoho trpelo najmä neusporiadanými tarifmi. Sociálne Slovensko dostalo sa čoskoro do krízy znemožnením vysťahovalectva najmä do Ameriky a ustavičným prílivom českých ľudí, najmä sociálne najlepšie situovanej inteligencie a štátneho zamestnanectva. A keď k tomu i k mno[168]hým iným nepriaznivým okolnostiam prišla ešte vlna svetovej hospodárskej depresie, nie div, že Slovensko pocítilo potrebu brániť sa. Všeobecne preniklo presvedčenie, že najlepšia cesta k tomu bude zachovanie kultúrneho nacionalizmu, ktorý by mohol závažiť potom i pri riešení politických otázok. Ožil slovenský tradicionalizmus, ocenily sa poznovu zdanlive už pozabúdané črty národnej ideologie a všetko kultúrne snaženie dostalo tým nový impulz.

Reč, pravda, nemohla byť v takomto pohybe zanedbávaná. Musela sa ona prispôsobiť novým úlohám, čo malo sa stať i navonok zrejmým návratom k starým žriedlam, k slovenčine predprevratovej so značným adaptovaním ľudových foriem, slov a zvratov. Musely sa zdôrazniť svojské črty slovenčiny, aby prestaly už raz výčitky, že slovenčina je iba hláskovým prepisom češtiny, že je ona — ako sa to lingvisticky nepresne tvrdilo — iba dialektom češtiny. Mal sa odstrániť chaos, ktorý zdal sa biľagovať slovenčinu ako kultúrne menejcennú reč, mal sa štabilizovať gramatický systém a prepracovať a podopĺňať slovník. Inými slovami: mala sa popodtŕhať jej svojskosť alebo, ako sa to u nás často hovorí, samobytnosť.

Signálom k nastúpeniu novej cesty bol živelný odpor proti Pravidlám slovenského pravopisu, pri čom nejedon blízky tvar alebo totožné slovo s češtinou vykladalo sa už eo ipso ako vedomé čechizovanie slovenčiny. Verejnosť začala sa vo zvýšenej miere zaujímať o jazykové otázky. Okrem štúdií z praktickej slovenskej jazykovedy v Sborníku Matice slovenskej, v Slovenských pohľadoch a v Kultúre zjavil sa i nový časopis s názvom Slovenská reč vychádzajúci od r. 1932 (teraz pod redakciou H. Bartka vydáva ho Matica slovenská v Turčianskom Svätom Martine). Vynoril sa rad spolupracovníkov, najmä profesorov a učiteľov. Spojitosť s predprevratovou praktickou jazykovedou slovenskou symbolizovala sa odtláčaním starších, neraz stále ešte aktuálnych štúdií Czamblových a Škultétyho. Úroveň príspevkov je nie rovnaká. V Slovenskej reči najdú sa štúdie vyšších ambícií (najviacej bývalé seminárne alebo štátne práce) s citovaním hlavnej literatúry predmetu, s konfrontovaním rozličných názorov, s veľkým dokladovým materiálom popri stručných úvahách, ilustrovaných iba najpotrebnejšími argumentami bez vyčerpania alebo vôbec bez uvádzania literatúry predmetu, ďalej viac menej autoritatívne podávané pokyny a rady (najmä v slovníku), noticky o sporných jazykových zjavoch zväčša s odôvodnením, zhusteným v skratke, poznámky o rečovej stránke kníh a časopisov, glosy k najrozličnejším udalostiam a pod. Spracovanie i podávanie látky nie je vždy na rovnakej výške a musí mať na zreteli najširšie publikum, predovšetkým masu učiteľstva. Je zaujímavé, že dosť často odôvodnenie návrhu s lingvistického stanoviska je nie celkom presné, no sám návrh je šťastný. Vôbec väčšina návrhov je takých, čo bude ozaj možné akceptovať. Dôležité je, že časopis má na naše malé pomery neobyčajne veľký počet predplatiteľov (nad 3 tisíc), že sa horlivo číta a že sa ho naprostá väčšina slovenskej inteligencie aj pridržiava. To je najpozitívnejší zisk zo Slovenskej reči, lebo tým odstraňuje sa sústavne zo Slovenska jazykový chaos, ktorý nebol už priďaleko od úplnej jazykovej anarchie. Spisovná reč sa štabilizuje. Udržuje, resp. vzbudzuje sa záujem o jazykovú kultúru a o akékoľvek jazykové otázky. Dokazujú to i dve vydania Pravidiel slovenského pravopisu a príprava k III. vydaniu Slovenského frazeologického slovníku od Petra Tvrdého.

Slovenská reč mala niekoľko úloh. Z prvých bola potreba poukázať na elementárne chyby proti spisovnej slovenskej gramatike, ktoré sa pouchýtaly u nás najmä vplyvom češtiny. Tak na pr. bolo treba poukázať na neprípustnosť vokatívu, ktorý v slovenčine už dávno nie je živým, produktívnym pádom, na rozdielnosť typu zajaci (perzonifikácia) — zajace (životné zvieracie), na oprávnenosť väzby „pán doktor (slečna doktorka), vy ste mi už o tom hovorili,“ na správnu výslovnosť slov a tvarov ako pravda, slivka, рrv, synov (s , nie s v a f) a pod. V druhom rade išlo o to, študovať také zjavy, ktoré predtým neboly ustálené, a navrhovať konkrétne také tvary a slová, ktoré sa zdajú byť slovenčine najprimeranejšie. Pracuje sa s prípadu na prípad s viacerými princípmi. Tak predovšetkým ide o úzus predvojnový, ktorý ak sa zanedbával, reštauruje sa. Pripomína sa rad vzorných autorov, ktorých reč je v najväčšom počte prípadov smerodajná. Zavážil zreteľ k nárečiam, najmä stredoslovenským. Apeluje sa na jazykový сit, ktorý síce v mnohých prípadoch sklame, ale neraz môže byť dosť spoľahlivým vodítkom. Poukazuje sa na funkciu reči a na štrukturálnu povahu spisovnej slovenčiny. Celkove sa tvorí veľmi málo neologizmov; i z tých, čo sa navrhujú, iba menšina má nádej na úspech.

Tak, aby sme uviedli konkrétny prípad, v slovenčine pre ruský a český vplyv písalo sa svoboda popri [169]sloboda. Tvary s v v ostatnom čase najmä vplyvom češtiny prevažovaly, jednako len každý cítil, že vhodnejšie by bolo písať sloboda. Pre tento tvar bolo možné uviesť písanie s l v štúrovčine, prevahu písania s l v рotomnej opravenej slovenčine, zreteľ k nárečiam i ľahšiu výslovnosť. Pri type lakeť — lokeť, ražeň —rožeň pre odstránenie zbytočných dvojtvarov — toto je jedna z tých zásad, čo SR najdôslednejšie uplatňuje — uzákonily sa v duchu strednej slovenčiny iba tvary s a (lakeť, ražeň atď.). Tam, kde sa úzus kolísal, vybral sa štrukturálne menej komplikovaný a častejší typ (na pr. pri slovesných väzbách: dbať na niečo či o niečo namiesto dbať niečoho, závisieť od niečoho m. na niečom; pri skloňovaní: slová, ako dráma—drámy, téma—témy atď. (feminina) m. dráma—dramatu, téma—tématu (neutra); v hláskosloví kvantita: ženích, rýchly, mŕtvy m. ženich, rychlý, mrtvý; radlo, sused, vitaj, vitajte m. rádlo, súsed, vítaj, vítajte; v infinitívoch: trieť, vidieť, rozumieť m. treť, videť, rozumeť a pod.).

V slovníku odporúčajú sa domáce slová, také, čo sú známe aj vo väčšine dialektov: korčule, korčuľovať sa m. českého brusle, brusliť sa, ceruza m. tužka, izba m. pokoj, valné shromaždenie m. valná hromada, poľovník m. lovec, úloha m. úkol, odsek m. odstavec, úroda m. skľudzeň, tovar m. zbožie a pod. Odstraňujú sa také odvodené slová, ktorých základ v slovenčine je neznámy: za otisk, výtisk, tiskopis je odtlačok, výtlačok, tlačivo, nakoľko máme iba prosté sloveso tlačiť vo význame českého tisknout (porov. tlačiareň—tiskárna); za zemský je krajinský, lebo slovo zem nemá v slovenčine význam českého země (fr. pays), v tom význame pozná sa iba krajina (dôležité aj pre ďalší vývin krajinského, resp. zemského zriadenia v našej republike) a pod.

Dôležité je, že pred domácimi alebo českými novotvarmi dáva sa prednosť slovám internacionálnуm. V tomto bode v súvislosti so slovenským napodobovaním príliš excentrického neologizovania u Maďarov ozaj moderne stanovisko zaujal Škultéty teoreticky r. 1916, prakticky už dávno predtým pri slove učbár (maď. tanár) vo význame profesor. V Slovenských pohľadoch (r. XXXVI, str. 229) napísal bol toto: „Všade po svete užívajú: profesor, načo by sme sa odtrhovali od sveta my užívaním nového slova? Veľké národy neženú sa za purizmom; Nemcov nemýli, že i pre náboženstvo majú v svojom jazyku prejaté slovo (Religion): a u malých vidíme, že nemúdre usilujú sa zbaviť svoj jazyk i slov internacionálnych, každému vzdelanšiemu človeku známych, srozumiteľných. Vymýšľaním nových slov jazyk nezíska ničoho — naopak, robí sa bledým a žargonovitým.“ Treba len vítať, že sa nielen reštaurovalo užívanie latinských názvov pre mesiace, ale že aj v iných prípadoch obnovujú sa na Slovensku už dávno používané slová nenašské; tak na pr. apelácia m. odvolanie, oferta m. nabídka, suma m. obnos a pod. Pri odstraňovaní českých slov nejde sa až ku krajnostiam, veď potrebné české slová často i bez hláskoslovnej akomodácie ponechávajú sa i naďalej; tak na pr.: četník popri žandár (významový rozdiel: četník = československý, poprevratový č., žandár = uhorský, predprevratový č.; hláskoslovne malo by znieť nie četník, lež čatník; porov. čata—č. četa), alebo pojem (miesto pojom, porov. nájom č. nájem). Aj v iných prípadoch študuje a precizuje sa slovník (na pr. doba = dlhý čas, epocha — čas = krátky časový úsek; duševný—duchovný, ako v češtine a pod.).

V terminologických otázkach najviacej miesta venovalo sa doteraz v SR názvosloviu právnickému a zemepisnému (popri právnickej terminologii nezabúdalo sa, pravda, ani na úradnú reč v najširšom slova smysle). V zemepisnom názvosloví prijala sa múdra zásada české názvy neslovakizovať a cudzie zemepisné názvy ponechávať a neprijímať u nás vôbec nezakorenené počeštené tvary (výnimku tvoria samozrejme vžitá slová typu Viedeň, Paríž, Londýn, Rím a pod.). Je to aj v súhlase so zásadami, prijatými medzinárodnou dohodou geografov. Niekde, pravda, nemožno súhlasiť s navrhovaným ustálením, nakoľkо sa nedá dobre prijímať s hľadiska číro odborného. Tak na pr. sobáš je pre všeobecne slovenskú rozšírenosť vhodnejšie ako sňatok, jednako len rozsobáš nestačí pre dva nerovnaké právnické pojmy rozvod—rozlukа. Podobne v národohospodárskej terminologii nemožno nahradiť širší, nadradený pojem a slovo zemedelstvo a odvodené slová zemedelec, zemedelský atď., užším, podriadeným pojmom a slovom roľníctvo (roľník, roľnícky atď.); lesníctvo, rybárstvo, chov dobytka povedzme je nie roľníctvo, jednako len patrí pod súhrnný pojem zemedelstva (porov. aj ministerstvo zemedelstva; nedalo by sa povedať min. roľníctva alebo min. zemerobotníctva alebo ináč); ešte pomerne najlepšie by bolo slovo zemedelstvo nahradiť termínom poľnohospodárstvo. Uznať treba, že koreň del- nie je už dávno živým, produktívnym koreňom (porov. čes. dělati — slov. robiť), ale preto bolo by treba, ak by to stálo za to, nahradiť slová zemedelstvo a ostatné [170]iným vhodnejším slovom, utvoreným z domácich prvkov (podobne ako je na pr. dělník, výdělek—robotník, zárobok). Podobne pojmove nekryje sa čiastka a súčiastka, spoločná práca a spolupráca, názor а náhľad, mienka; príčina a dôvod, zapríčiniť a spôsobiť, docieliť a dosiahnuť atď. Vylučuje sa síce sdeliť ako germanizmus, no pre komunikačnú funkciu ťažko bolo by najsť vhodnejšieho výrazu, ako je adj. sdelný (porov. aj fr. communiquer—annoncer; oznamovací od infinitívu oznamovať, ktorý má v prvom rade nahradiť sloveso sdeliť, je už rezervované pre iný pojem). Pri voľbe termínov bude treba prizrieť sa lepšie aj špeciálnym teoriám (na pr. slovo gramatikár nemohlo by sa užívať vždy a všade ako synonymum slov filolog, lingvista, ktoré už i tak nepresne sa v SR zamieňajú; podobne slovo vrava lepšie bolo by rezervovať pre čes. promluvu, fr. parole ako pre podrečie, ktoré sa složením organicky člení k nárečiu).

No toto všetko sú iba ukážky možných kritických poznámok, ktoré na tomto mieste neoddalo by sa rozhojňovať. Treba spomenúť, že v SR je dostatočná pružnosť, že ak sa spozoruje nevhodnosť niektorej úpravy, prosto sa urobí náprava (na pr. typ Czambel, Hegel—Czambla, Hegla; v I. roč. prijalo sa Czambela, Hegela a pod.), že mnoho sporných vecí preberá sa tak, aby sa dal materiál k diskusii (porov. i podtitulky „K diskusii“) a že naopak zasa, ak treba dačo viac ráz zdôrazniť, SR sa k tomu poznovu vracia. Pri argumentácii (a niekedy i bez nej) operuje sa pričasto problematickými, silne citove sfarbenými slovami, ako straší, strašný, násilie, znásilňovať, pokaziť, barbarizmus, nebezpečný, hriech, krikľavo nekresťanské a pod. No, i to má s druhej stránky aspoň tú výhodu, že takéto písanie najmä v drobničkách ‚Rozličnosti‘ pôsobí silne sugestívne na široké masy čitateľstva. Pre tieto masy dôležitejší je vždy fakt, že to i to sa ustaľuje tak a tak, ako vlastný argumentačný postup. Veď pri väčšine sporných prípadov gramatických i pri časti problémov lexikálnych pre každú eventualitu možno uviesť rad vedeckých dôvodov pro i contra. Rozhodne naostatok konvencia, dohoda. Môžeme sa iba tešiť tomu, že Matica slovenská, ktorá SR vydáva, teší sa tak veľkej autorite a že táto najvyššia kultúrna ustanovizeň Slovákov svojou váhou pomocou svojej revue iba napomáha štabilizáciu spisovnej reči.

Vo vlastných problémoch pravopisných, t. j. v otázke grafického systému (písanie i—y, ä, ô atď.) stojí Pravopisná komisia matičná a tým aj SR (okrem niekoľkých návrhov na kompromis v istých bodoch, na pr. vylúčenie у z l-ových particípií) na konzervatívnom stanovisku i proti Spolku Sv. Vojtecha v Trnave, ktorý v svojich návrhoch chce sa vrátiť i v pravopise radikálne k štúrovčine. S lingvistického stanoviska bude možné poznovu a širšie poukázať na neoprávnenosť prílišného matičného konzervativizmu.

Na českej. strane sa neraz vyčíta, že štabilizácia spisovnej slovenčiny nerobí sa v dohode s českými odborníkmi (tak na pr. pri ustaľovaní zemepisnej terminologie bolo by vraj treba vyčkať, aké stanovisko k slovenskej reforme zaujmú českí geografi). No tu treba otvorene priznať, že na Slovensku bolo kedysi viacej ochoty nielen k takémuto vyčkávaniu, ale i k ústupkom vôbec. Tak na pr. sľubovalo sa, že sa i v českom pravopise urobí ekonomickejšia úprava písania predpôn s-, z- na začiatku slov podľa toho, či ide o živú predponu alebo o petrifikáciu, kde rozdielnu funkciu týchto predpôn už nebadať; podobne uisťovalo sa, že sa ustáli znárodnené písanie cudzích apelatív, kde je to na mieste, t. j. kde cudzie slová sa už zdomácnily, úplne vžily (typ krise—kríze ako fráze a nie frase; slov. kríza, fráza). No od sľubov k činom ostalo priďaleko a Slovensko ťažko teraz uspokojiť,pretože vo všetkom sa vidí už otázka prestiže, ako keby vždy a všade iba slovenčina musela ustupovať a ako keby čeština v ničom nechcela pristať, aby sa priblížila k slovenčine.

Napokon v orgáne Pražského lingvistického krúžku milo spomenúť, že tézy Krúžku z I. sväzku Travaux du Cercle linguistique de Prague a najmä, pravda, zo sborníka Spisovná čeština a jazyková kultura silne zapôsobily na spolupracovníkov Slovenskej reči, najmä na jej redaktora, čo sa v SR aj výslovne priznáva. Postupné zvyšovanie úrovne SR možno ďakovať v nejednej veci aj vplyvu Krúžku. Tak treba s pochvalou konštatovať uplatnenie funkčného stanoviska najmä v otázke cudzích slov a v ostatnom čase i v probléme najrozličnejších kalkov, predovšetkým skutočných i zdanlivých germanizmov. Škoda len, že terminologia Krúžku neužíva sa ešte vždy s potrebnou presnosťou (na pr. termíny aktualizácia—automatizácia). Najmä treba ľutovať, že tézy Krúžku neprenikly ešte dostatočne do toho oddielu SR, kde sa kritizuje špeciálne básnický jazyk s hľadiska spisovnej normy, neraz tej normy, ktorá sa v SR teprv teraz tvorí (porov. k tomu teraz viac v mojej štúdii o porušovaní spisovnej normy v modernej slovenskej poezii v Sloven. pohľadoch 1935, č. 2 a 3). Vďačne treba [171]spomenúť, že SR prijatím dlhších štúdií o slovenskej fonologii a ortoepii prispela veľmi k popularizovaniu funkčne štrukturálnej náuky, ktorá sa najsústavnejšie pestuje v Pražskom lingvistickom krúžku.

Rad článkov a štúdií v SR prináša bohatý materiál k dejinám i k poznaniu súčasného stavu slovenčiny, najmä spisovnej. No to zhodnotiť bude treba na inom mieste, nakoľko tu mohla byť reč iba o tej časti činnosti SR, ktorá sa dotýka priamo jazykovej kultúry na Slovensku.

Slovo a slovesnost, ročník 1 (1935), číslo 3, s. 166-171

Předchozí Časové otázky současné spisovné slovenštiny

Následující Laco Novomeský: K problémom vývoja spisovnej slovenčiny