K problémom vývoja spisovnej slovenčiny

Laco Novomeský

[Rozhledy]

(pdf)

Problèmes de l’évolution de la langue littéraire slovaque

Všetky tie vplyvy politické a úsilia spoločenské, ktoré sa križovaly v osudoch slovenského národa, zanechávaly v spisovnej slovenskej reči svoje stopy od jej vzniku. Reči slobodných národov europských vyvíjaly sa v podmienkach rozrastu civilizácie a všeobecného kultúrneho rozmachu; v tomto rozhodujúcom storočí však pre slovenčinu boly najmä významné tie politické podnety, ktoré tak alebo onak sa pokúšaly umiestniť slovenský národ v historickom dení týchto dôb. Slovenčina bola i slabým miestom zraniteľnosti, ale i obranným štítom národa. Pokúšali sa vniesť do nej isté tendencie tí, ktorí sa usilovali o asimilovanie slovenského národa v rámci Uhorska, ale ňou sa bránily so tri slovenské generácie proti takýmto snahám. Popri tom všetky orientácie, hľadajúce kdekoľvek politickú záštitu slovenského národa, maly v literárnej slovenčine značný ohlas. Nech už to bolo rusofilstvo Vajanského, alebo česká orientácia realistov, všetky tieto prúdy národne-politické zanechávaly v literárnej reči často veľmi hlboké šľaky.

Prevratom boly spôsobené veľké politické zmeny, avšak nestalo sa to, čo by sa na prvý pohľad dalo očakávať z nového umiestenia slovenského národa v historii; podmienky slovenčiny neboly oslobodené zpod takýchto „politických“ vplyvov. Bola to v prvom rade fikcia národnej jednoty československej, ktorá zasiahla hlboko do osudov slovenčiny, vystriedajúc pri tom už celú škálu koncepcií od asimilačnej tendencie až po skromnejšie snahy o priblíženie oboch rečí. A bol to poprevratový nacionálny pohyb slovenský, ktorý konzervoval reč slovenskú, často bez ohľadu na vedeckú mieru, len z odporu k podobnosti tej češtine, s ktorou ju chcely sjednotiť — alebo ku ktorej ju chcely priblížiť — jednotiace snahy československé.

Líčime tu snahy vo vrcholkoch a nemáme na mysli tie prirodzené české vplyvy na slovenskú reč, dokonca i literárnu, ktoré boly a sú dané prednosťami českej reči za stavu súžitia oboch národov. Prítomnosť českých úradníkov na Slovensku, pôsobnosť českých profesorov na školách, vojenská služba slovenských mládencov v českých kasárňach atď., ale i úzky vzťah nášho kultúrneho života s kultúrou českou a potom sledovanie svetových snáh kultúrnych cez českú reprodukciu znamenajú pravda podstatný prínos do slovenskej reči, a to tým viac a tým skôr, že slovenčina nemá vôbec — alebo len skromnú, nevžitú — úradnú, súdnu, vojenskú, obchodnú а vedeckú terminologiu. Takéto vplývanie však nemuselo by byť nebezpečím, znetvorujúcim slovenskú reč, ako to zhodnocovaly časté novinárske kampane u nás; mohlo by ono byť dokonca veľmi zdravým prúdom, obohacujúcim slovenčinu, čo len o nové skúsenosti češtiny, keby tu už bola ustálená vedecká miera slovenskej reči, schopná absorbovať v duchu slovenčiny všetky novoty a nové výrazy, bez ktorých žiadna reč konečne sa obísť nemôže.

A o tú vedeckú mieru slovenskej reči práve ide. Ona vlastne ani neexistuje, pretože sú tu niekoľké. Ich existencia a vedecká i „vedecká“ expanzivita odvisí takmer výhradne od tých politických pohybov, ktoré pretínajú našu spoločnosť. Z bohatého arzenálu sporov pripomíname iba, ako vedecké diškúzie o slovenskom pravopise a o slovenskej reči, vyvolané známymi matičnými udalostiami, maly výhradný politický ráz tak isto, ako z politických pohnútok došlo k všetkým komplikáciam okolo Matice. Pre tvárnosť slovenčiny maly tieto udalosti veľký význam; ak do tej doby prevažovala tendencia sblíženia slovenčiny s češtinou, od tej doby sme svedkami skôr odstredivých snáh. A keďže autarkizmus skrývajúci sa tak často v označeniach svojbytnosti a svojráznosti slovenskej reči sa i uzná za nevystačujúci a škodlivý pre reč, uchylujú sa niektoré kruhy v istých prípadoch k polonizmom, čo zase nie je dané azda objavom bližšej príbuznosti poľskej a slovenskej reči, ale politickou koncepciou poľsko-slovenského priateľstva.

Tieto zjavy zanechávajú slovenčinu v anarchickom stave, z ktorého vyplývajú situácie provinciálne groteskné a zahanbujúce. Tak na príklad istá časť slovenskej žurnalistiky na znamenie svojej čechofilskej [172]orientácie užíva už po roky tvary stát, student, diskuzia (štát, študent, diškúzia) atď., nehovoriac o prípadoch iných a o celom slovníku i takých českých výrazov, akých by mala v slovenčine nadostač. Toto zamerenie v rečovej politike slovenskej nie je určované takmer žiadnou obstojnou vedeckou logikou, iba tou, ktorá zo štátne-politických, alebo z iných, s linguistikou priamo nesúvisiacich dôvodov usiluje o unifikovanie slovenčiny s češtinou. Tak isto na príklad i užívanie nových pravidiel slovenského pravopisu je skôr prejavom politického vyznania ako uznaním autority ich tvorcov a výrazom potrebnosti ich zjednodušení.

Táto anarchia v spisovnej slovenčine nebola spôsobená nedostatkom pečlivosti o slovenskú reč; najmä od prevratu nemožno žalovať na zanedbávanie slovenskej linguistiky. Každá iná vedecká disciplína má vari menej odborníkov ako slovenská linguistika. Ale povážlivý pre slovenskú reč je nedostatok vedeckého kriteria. Dezolátny stav slovenčiny je samozrejmým dôsledkom tej „linguistiky“, ktorú k životu priviedly kadejaké koncepcie politické, ktorých trvanie bolo určené vždy životaschopnosťou svojich politických podstát. A tie obyčajne nemaly dlhého trvania. Do akých až absurdností ide takýto vzťah k reči, usúdime z toho, že popredný slovenský spisovateľ M. Rázus vedel napísať v polemikách o slovenčine pri zavrhnutí Vážneho Pravidiel slovenského pravopisu, že zmeny v slovenčine smerom k češtine by sa mohly pripustiť, „keby sa čeština pohla zo svojich zásad“.

Pociťujeme, a s námi dnes už najmä významná časť slovenskej mládeže, že pre reč slovenskú tie doposiaľ uplatňované tendencie linguistiky nie iba obohatenie nepriniesly, ale ukrátily ju, keď o nič iného, tak o ten čas, v ktorom bola predbehnutá vývojom rečí iných národov. Рridržiavа sa slovenčiny a nechce, aby bola formálnym znakom premeňujúcim svoju tvárnosť podľa premenlivosti politických orientácií. Chce ju mať na medzinárodnej úrovni, bohatú z jej vlastného fondu i zo skúsenosti iných rečí, ktoré konečne sú svetové pre svoju internacionálnosť. A preto príbuznosť určitých tvarov s češtinou jej nikdy nebude prekážkou pre ich užívanie v slovenčine, hoci odmieta každé také úsilie, ktoré by smerovalo k pretvoreniu slovenčiny do češtiny.

Medzi dnes rozhodujúcimi tendenciami, tou, ktorá vychádza zo stanoviska, že slovenčina je nárečím češtiny, a tou, ktorá autarkicky obhajuje svojbytnosť slovenčiny, medzi čechofilskou a čechofobskou tedenciou vytvára sa čo zrejmejšie stanovisko tretie, ktorého politický záujem je taký, aby rozhodovanie o vývoji slovenskej reči bolo vedecké a len vedecké. Nemá táto tendencia svoju vypracovanú linguistickú koncepciu, vzniká ešte len z pochýb a z poznania falošnosti a neplodnosti tých doktrín, ktoré — ako to už bolo naznačené — pre rôzne záujmy iné, len nie vedecké, spôsobily v slovenčine chaos. A sú to najmä práce českých linguistov z Pražského linguistického krúžku, ktoré posmelujú očakávania slovenčiny v tomto smere.

Slovo a slovesnost, ročník 1 (1935), číslo 3, s. 171-172

Předchozí Ľudovít Novák: K problémom jazykovej kultúry na Slovensku

Následující Anton Štefánek: Problémy spisovnej slovenčiny a slovenský nacionalizmus