Príručka o českom odbornom názvosloví

Ján Horecký

[Chronicles]

(pdf)

-

Příručka o českém odborném názvosloví z pera K. Sochora[1] je myslená ako súhrn základných poučení o českom odbornom názvosloví, určený predovšetkým pre nejazykovedcov. Tým je daný celkový plán práce i spôsob výkladu. Z tohto celkového poňatia vyplýva, že základnej jazykovednej problematike terminológie venuje autor pomerne málo miesta (najviac v kapitolke Odborné výrazy a odborné názvosloví, s. 8—12).

Treba však zdôrazniť, že i pri populárnych výkladoch stojí autor na pevnom teoretickom základe: na viacerých miestach vyzdvihuje, že odborné názvoslovie tvorí neoddeliteľnú súčiastku celonárodnej slovnej zásoby a že sa teda musí riadiť takými istými zákonmi slovotvornými, tvaroslovnými, hláskoslovnými i pravopisnými ako všetky slová neodborné. Pravda, nezatvára oči ani pred skutočnosťou, že niekedy sa v odbornom názvosloví využívajú aj niektoré prvky, ktoré nie sú živé v dnešnom jazyku (napr. prípona -oň v názve vetroň).

Za druhú správnu jazykovednú zásadu pokladáme Sochorovu mienku, že termín nemá len vlastnosti štylistické, že sa od ostatných slov odlišuje iba štylistickým využitím, ale že je predovšetkým pevným prvkom lexikálnym. Vidieť to napr. na vymedzení pojmu termín: Termín jako každé jiné slovo je jednotkou slovní zásoby, tzv. lexikální jednotkou a jeho úkolem je pojmenovat pojmy vlastní určitému oboru (s. 8). To isté stanovisko Sochor zdôrazňuje aj na inom mieste (s. 9), keď hovorí, že termín „je přesným jazykovým vyjádřením pojmu, který patří do systému daného oboru“.

Z vlastností takto vymedzeného termínu zdôrazňuje Sochor predovšetkým určitosť, presnosť a jednoznačnosť. Myslím, že by práve pre okruh čitateľov, ktorým je príručka určená, nebolo na škodu osvetliť aj niektoré ďalšie požiadavky, ktoré sa na termín kladú, napr. systémovosť, nosnosť, a ilustrovať ich názornými príkladmi.

Z tézy o celonárodnom charaktere vyplýva Sochorovi aj ďalšie základné stanovisko: úzkostlivá starostlivosť o to, aby všetky termíny mali čisto spisovný ráz, aby nemali ani len zdanie hovorovosti, slangovosti alebo hantýrky. O správnosti tohto stanoviska nemožno pochybovať. Ale predsa len by ho bolo treba trocha zmierniť, najmä v takých prípadoch ako liškař, hlemýžďář, poruchář, pretože takéto tvorenie je v podstate úplne spisovné, len sa rozmnožuje o nové typy. A sám Sochor uznáva, že najväčšie percento nových slov vzniká práve v odbornom názvosloví.

Jadro celej práce je v druhej kapitole Vznik a tvoření odborných výrazů (s. 13—31), kde sa stručne, ale veľmi prehľadne a jasne preberajú jednotlivé typy tvorenia termínov. Pritom sa vhodne ukazuje najmä na bohaté možnosti češtiny pri tvorení slov príponami a predponami. Za najzdarilejšiu pokladáme kapitolku o terminologických súsloviach, kde sa na názorných príkladoch ukazuje, ako sa využívajú pri vytváraní terminologických sústav, pri tvorení názvov zhrnujúcich i špecializujúcich, a to napr. aj v názvoch osôb (dětský lékař, zubní lékař; [125]hlavní agronom, vedoucí agronom). Význam zložených slov však sa trocha preceňuje, najmä pokiaľ ide o presnosť a názornosť v porovnaní s terminologickými súsloviami. Pravda, poučenie o jednotlivých typoch zložených slov (určovacie, zlučovacie, väzobné) bude pracovníkom v terminológii veľmi osožné.

Nepokladáme však za osožné osobitne rozoberať odborné výrazy vzniknuté skracovaním slov. I keď tu Sochor výslovne upozorňuje, že skratkové výrazy tvoria mizivé percento, predsa len ťažko možno skratky typu ČTK i skratkové slová typu Pofis pokladať za odborné názvy.

Osobitné kapitolky venuje Sochor názvom utvoreným metaforicky a prevzatím slov cudzieho pôvodu, takže preberá všetky spôsoby tvorenia slov. Správne rieši aj otázku pomeru domácich a cudzích slov v terminológii, keď ukazuje, že býva rôzny podľa toho, či ide o terminológiu odborov exaktných alebo praktických.

Tretia kapitola Sochorovej príručky je dosť nesúrodá. Jej kostru tvorí poučenie o kritériách správnosti či nesprávnosti termínov (tu sa znova zdôrazňuje spisovný charakter termínu) a o spôsoboch a prostriedkoch ustaľovania a normalizovania termínov; kým ešte poučenie o vplyve ruskej terminolôgie súvisí s kapitolkou o správnosti odborných názvov, rozbor synonym, v podstate správny, do tejto kapitolky nepatrí. Synonymá by bolo azda lepšie preberať v kapitole o vzniku a tvorení termínov.

V štvrtej kapitole Sochor voľne pridáva poučenie o odborných slovníkoch, potrebné a užitočné pre všetkých pracovníkov, ktorí prichádzajú do styku s rôznymi typmi slovníkov (a dnes sa bez slovníka, či už jednojazyčného alebo dvojjazyčného či viacjazyčného vedecký pracovník sotva obíde) alebo majú záujem o zostavenie slovníka.

Praktickú cenu príručky zvyšuje vecný register, v ktorom sú zahrnuté i uvádzané doklady, a zoznam literatúry.

Vcelku treba Sochorovu príručku pokladať za cenný prínos nielen pre nejazykovedcov, ktorí pracujú na terminológii, ale aj pre jazykovedcov. I pri svojom popularizačnom charaktere, s ktorým nevyhnutne súvisia menej presné a vyvážené formulácie, je dôležitým príspevkom k vypracovaniu teórie terminológie na jazykovednom základe. Dúfajme, že je to prvý krok k oživeniu teoretického bádania o terminológii.

Slovo a slovesnost, volume 17 (1956), number 2, pp. 124-125

Previous Petr Sgall, Ludmila Švestková: Řeč na jevišti Klementiny Rektorisové

Next Redakce: K referátu o příručce „Tschechische Grammatik“ od R. Fischera